V roku 1958 bol Beaufort v Severnej Karolíne, nachádzajúci sa na pobreží pri Morehead City, miestom ako veľa ďalších malých južných miest. Bolo to miesto, kde bola v lete taká vysoká vlhkosť, že človek cítil, že potrebuje sprchu, už len keď vyšiel von vybrať si poštu, a deti pobehovali bosé pod dubmi pokrytými machom od apríla až do októbra. Ľudia kývali zo svojich áut každému, koho uvideli, či už ho poznali, alebo nie, a vzduch voňal borovicami, soľou a morom, vôňou jedinečnou pre Karolíny. Pre väčšinu tamojších ľudí bolo chytanie rýb v Pamlico Sound alebo lov krabov v rieke Neuse spôsob života a lode boli zakotvené všade pozdĺž vnútrozemskej vodnej cesty. V televízii vysielali iba tri kanály, no tá nebola nikdy dôležitá pre tých z nás, ktorí tu vyrástli. Namiesto toho sa naše životy sústredili okolo kostolov, ktorých bolo v okolí osemnásť. Mali názvy ako Kostol kresťanského spoločenstva, Kostol odpúšťajúcich, Kostol Nedeľného zmierenia a potom tu boli samozrejme baptistické kostoly. Keď som vyrastal, bola to široko-ďaleko najpopulárnejšia kategória a baptistické kostoly sa nachádzali prakticky na každom rohu, hoci každý považoval ten svoj za lepší ako tie ostatné. Boli tu baptistické kostoly každého typu – Baptisti slobodnej vôle, Južní baptisti, Kongregační baptisti, Misionárski baptisti, Nezávislí baptisti... Dokážete si to predstaviť.
Veľká udalosť roka bola sponzorovaná Južnými baptistami z kostola v centre mesta, ak to chcete naozaj vedieť – v spolupráci s miestnou strednou školou. Každý rok hrali v Beaufortskom divadle vianočné predstavenie, čo bola v skutočnosti hra napísaná Hegbertom Sullivanom, kňazom, ktorý bol v kostole od chvíle, kedy Mojžiš rozdelil Červené more. Dobre, možno nebol taký starý, ale bol dosť starý na to, aby ste takmer videli cez jeho kožu. Stále bola akási vlhká a priesvitná – deti prisahali, že dokonca videli prúdiť krv v jeho žilách, a jeho vlasy boli také biele ako králiky, ktoré predávajú v obchode s domácimi zvieratami v období Veľkej noci.
Napísal hru s názvom Vianočný anjel, pretože nechcel pokračovať v hraní starého klasického diela Charlesa Dickensa, Vianočnej koledy. Podľa neho bol Scrooge pohan, ktorý bol spasený iba vďaka tomu, že videl duchov, nie anjelov – a kto mohol vedieť, či ich poslal Boh? Kto mohol vedieť, či sa nevráti k svojim hriešnym zvykom, ak neboli poslaní priamo z neba? Hra vám to na konci úplne neprezradila – záležalo na viere – ale Hegbert neveril, že duchovia boli zoslaní od Boha, čo nebolo povedané jasnou rečou, a s tým mal veľký problém. Pred niekoľkými rokmi zmenil koniec hry – akosi pokračoval vlastnou verziou, doplnenou o to, ako sa Scrooge stal kazateľom a šiel do Jeruzalema, aby našiel miesto, kde Ježiš kedysi kázal Písmo sväté. Nestretlo sa to s veľkým úspechom – ani u kongregácie, ktorá sedela v obecenstve a civela s doširoka roztvorenými očami na ten výjav – a noviny písali veci ako „Hoci to rozhodne bolo zaujímavé, nebola to hra, ktorú by sme si všetci zamilovali...“
A tak sa Hegbert rozhodol, že sa pokúsi napísať svoju vlastnú hru. Písal si kázne po celý svoj život a treba uznať, že niektoré z nich boli skutočne zaujímavé, obzvlášť tie, v ktorých hovoril o „Božom hneve zoslanom na smilníkov“ a všetkých týchto veciach. Poviem vám, z toho mu skutočne zovrela krv v žilách, keď hovoril o smilníkoch. Bola to jeho najobľúbenejšia téma. Keď sme boli mladší, skrývali sme sa s kamarátmi za stromami a kričali sme „Hegbert je smilník“, keď sme ho videli prechádzať ulicou, a chichotali sme sa ako hlupáci, akoby sme boli tie najvtipnejšie stvorenia, aké obývajú planétu.
Starý Hegbert sa náhle zastavil a jeho sluch sa zostril – prisahám Bohu, že uši sa mu naozaj pohli – a zmenil svoj svetlý odtieň na červený, akoby práve vypil benzín, a na krku mu vystúpili veľké zelené žily ako mapa Amazonky, ktorú môžete vidieť na National Geographic. Obzeral sa zo strany na stranu, oči sa mu zúžili na štrbiny, ako po nás pátral, a potom opäť náhle zbledol a pokožka mu zmatnela, priamo pred našimi očami. Dozaista sa bolo na čo pozerať.
Takže sme sa schovávali za stromami a Hegbert (ktorí rodičia by už len pomenovali svoje dieťa Hegbert?) tam stál a čakal, kým sa vzdáme, akoby si myslel, že sme takí hlúpi. Museli sme si prikrývať ústa, aby sme sa nesmiali, ale nejako vždy zacielil na nás. Otáčal sa z jednej strany na druhú a potom sa zastavil a uprel na nás svoje korálikovité oči priamo cez strom. „Viem, kto si, Landon Carter,“ povedal, „a Pán to vie tiež.“ Nechal tie slová chvíľu znieť, nakoniec sa odvrátil a počas najbližšej kázne sa pozeral priamo na nás a hovoril niečo ako „Boh je milosrdný k deťom, ale deti si to musia zaslúžiť“. A my sme sa zosúvali na sedadlách, nie od hanby, ale od nového návalu smiechu. Hegbert nám vôbec nerozumel, čo bolo trochu zvláštne, keďže mal tiež dieťa. Hoci to bolo dievča. O tom však viac neskôr.
Ako som povedal, Hegbert napísal Vianočného anjela a rozhodol sa ho uviesť. Hra sama o sebe vlastne nebola zlá, čo prekvapilo každého, keď sa prvý rok hrala. Bol to v podstate príbeh o mužovi, ktorý pred rokmi stratil ženu. Tento muž, Tom Thornton, je hlboko veriaci, ale zažíva krízu vo svojej viere po tom, ako mu žena zomrie pri pôrode. Vychováva svoju malú dcérku úplne sám, ale nie je najlepším otcom. To, čo dievčatko chce na Vianoce najviac, je neobyčajná hracia skrinka s anjelom vyrezaným na vrchu, ktorého obrázok vystrihlo zo starého katalógu. Muž hľadá darček dlho a usilovne, ale nikde ho nemôže nájsť. Je Štedrý večer a muž stále hľadá a pri prezeraní výkladov narazí na čudnú ženu, ktorú nikdy predtým nevidel. Sľubuje mu, že mu pomôže nájsť darček pre dcéru. Najprv však musia pomôcť bezdomovcovi (predtým sa im hovorilo vandráci), potom sa zastavia v sirotinci pozdraviť pár detí, potom navštívia osamelú starú paniu, ktorá len chce na Štedrý večer spoločnosť. Vtedy sa táto záhadná pani spýta Toma Thorntona, čo by chcel na Vianoce, a on odpovie, že chce naspäť svoju ženu. Žena ho vezme k mestskej fontáne a povie mu, aby sa pozrel do vody; nájde tam, čo hľadá. Keď sa pozrie do vody a uvidí tam tvár svojej malej dcérky, zrúti sa a rozplače. Zatiaľčo vzlyká, záhadná žena utečie. Tom Thornton ju hľadá, ale nikde ju nemôže nájsť. Nakoniec sa vracia domov, mysliac na to, čo v ten večer zažil. Vojde do izby svojej dcérky a pri pohľade na jej spiacu postavu si uvedomí, že ona je všetko, čo mu zostalo po žene, a znovu sa rozplače, pretože vie, že pre ňu nie je najlepším otcom. Ráno sa hracia skrinka záhadne objaví pod stromom a anjel, ktorý je na nej vyrezaný, vyzerá presne ako žena, ktorú stretol predchádzajúcu noc. Takže naozaj to nebolo až také zlé. Pravdu povediac, ľudia vyplakali more sĺz zakaždým, keď to videli. Lístky boli vypredané každý rok, čo sa hra uvádzala, a vďaka jej popularite ju Hegbert časom musel presunúť z kostola do Beaufortského divadla, kde bolo oveľa viac miesta. Keď som bol v najvyššom ročníku na strednej, predstavenie sa hralo dvakrát, čo bola vzhľadom na to, kto ho uvádzal, udalosť sama o sebe.
Hegbert chcel, aby v hre účinkovali študenti najvyššieho ročníka, nie profesionálni herci. Myslím, že sa nazdával, že to bude dobrá skúsenosť pre študentov, ktorí odídu na univerzity a ocitnú sa tvárou v tvár všetkým tým smilníkom. Viete, bol to ten typ muža, ktorý vás chce neustále chrániť pred pokušením. Chcel, aby sme vedeli, že Boh sa na nás stále pozerá, aj keď sme ďaleko od domova, a že keď v neho budeme veriť, budeme v bezpečí. Bolo to ponaučenie, ktoré som časom nadobudol, hoci to nebol Hegbert, ktorý ma to naučil.
Ako som predtým povedal, Beaufort bolo celkom typické mesto ako všetky južné mestá, no malo zaujímavú históriu. Pirát Čierna Brada tu kedysi vlastnil dom a predpokladá sa, že jeho loď, Pomsta Kráľovnej Anne, je zapadnutá niekde v piesku pri pobreží. V poslednom čase ju archeológovia, oceánografi alebo ktokoľvek iný hľadajú a myslia si, že ju našli, ale nikto si nie je istý, keďže sa potopila pred 250-timi rokmi a nikde o nej nie sú záznamy.
Beaufort sa od päťdesiatych rokov rozvíjal, ale stále nie je veľkou metropolou. Bol a vždy bude malým mestom, ale keď som vyrastal, ledva bol vyznačený na mape. Parlamentná oblasť, ktorá zahŕňa Beaufort, pokrývala celú východnú časť štátu – nejakých dvadsaťtisíc štvorcových míľ – a nebolo tu jediné mesto s viac ako dvomi tisícmi obyvateľov. V porovnaní s týmito mestami je Beaufort pod mierou. Všetko východne od Raleighu a severne od Wilmingtonu až po okraj Virginie bola oblasť, ktorú zastupoval môj otec.
Predpokladám, že ste už o ňom počuli. Už teraz je viac-menej legendou. Volá sa Worth Carter a bol poslancom takmer tridsať rokov. Jeho heslo v každom volebnom období bolo „Worth Carter reprezentuje -“ a každý mohol doplniť názov mesta, v ktorom žil. Pamätám si, že keď nás s mamou brával na cesty, aby sme ľuďom ukázali, že je pravým otcom rodiny, videli sme vytrvalcov, ktorí dopĺňali názvy ako Otway, Chocawinity a Seven Springs. V dnešnej dobe už takéto veci nie sú v móde, ale vtedy to bola celkom dômyselná propagácia. Myslím, že keby sa o to pokúsil teraz, ľudia, ktorí sú proti nemu, by na prázdne miesto dopĺňali všetky možné nadávky, ale s tým sme sa ešte nikdy nestretli. Dobre, možno raz. Farmár z Duplin County doplnil na prázdne miesto slovo hovno a keď to uvidela moja mama, zakryla mi oči a začala sa modliť o odpustenie tomu úbohému neznalému podliakovi. Nepovedala presne tie slová, ale podstatu som si domyslel.
Takže môj otec, pán Poslanec, bol veľké zviera a každý to vedel, vrátane starého Hegberta. Tí dvaja spolu vôbec nevychádzali, aj napriek tomu, že môj otec navštívil Hegbertov kostol vždy, keď bol v meste, čo, úprimne, nebolo tak často. Hegbert okrem toho, že bol presvedčený, že smilníci sú predurčení na umývanie záchodov v pekle, veril aj v to, že komunizmus je „choroba, ktorá odsúdi ľudstvo na pohanenie“. Aj keď pohanenie nie je slovo – nenašiel som ho v žiadnom slovníku – kongregácia vedela, čo tým myslí. A tiež vedela, že tie slová adresuje konkrétne môjmu otcovi, ktorý sedel so zatvorenými očami a predstieral, že nepočuje. Otec bol v jednom z domových výborov, ktorý dohliadal na vplyv komunizmu, prenikajúceho do všetkých oblastí, vrátane národnej obrany, vyššieho vzdelania aj tabakového hospodárstva. Nesmiete zabudnúť, že to bolo v čase studenej vojny, tlak sa zvyšoval a my Severní Karolínčania sme potrebovali niečo na odľahčenie. Môj otec dôsledne hľadal fakty, ktoré boli pre ľudí ako Hegbert nepodstatné. Neskôr, keď sa otec vrátil domov z bohoslužby, povedal niečo ako „Reverend Sullivan bol dnes vo svojej forme. Dúfam, že ste počuli tú časť Písma, kde Ježiš hovoril o biednych...“
Áno, iste, otec...
Môj otec sa snažil zmierniť situáciu vždy, keď to bolo možné. Myslím, že preto zostal v parlamente tak dlho. Ten muž mohol pobozkať tie najmrzkejšie bábätká predstavujúce ľud a stále vedel povedať niečo milé. „Je to také pokojné dieťa“, povedal, keď malo bábo obrovskú hlavu“, alebo „Stavím sa, že je to to najrozkošnejšie dievčatko na svete“, keď malo materské znamienko cez celú tvár. Raz sa ukázala pani s dieťaťom na invalidnom vozíku. Môj otec sa naň pozrel a povedal: „Stavím desať ku jednej, že si najbystrejší v triede.“ A mal vyhrané! Áno, môj otec bol skvelý v takýchto veciach. Mohol to odbyť najlepším „ehm“, to je jasné. A v skutočnosti to nebol taký zlý človek, hlavne keď zvážite fakt, že ma nebil ani nič také. Ale nebol tu pre mňa, keď som vyrastal. Nehovorím to rád, pretože v dnešnej dobe to ľudia zneužívajú na ospravedlnenie svojho správania. Môj otec... nemiloval ma... preto som sa stala striptérkou v Šou Jerryho Springera. Ja to nezneužívam na ospravedlnenie toho, kým som sa stal, hovorím to len ako fakt. Môj otec bol preč deväť mesiacov v roku, žil vo Washingtone, D.C. v byte vzdialenom tristo míľ. Moja mama nechcela ísť s ním, pretože obaja chceli, aby som vyrastal „rovnakým spôsobom ako oni“.
Pravdaže, môjho otca brával jeho otec poľovať a chytať ryby, učil ho hrať loptové hry, bol s ním na narodeninových oslavách, všetky tie drobné veci, ktoré dokopy dajú veľa, kým človek dospeje. Môj otec bol naproti tomu cuzí človek, ktorého som ledva poznal. Počas prvých rokov môjho života som si myslel, že všetci otcovia žijú niekde inde – kým sa ma v materskej škole môj najlepší kamarát, Eric Hunter, nespýtal, kto bol ten muž, ktorý sa predchádzajúcu noc objavil u nás doma, a ja som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku.
„To je môj otec,“ povedal som pyšne.
„Ach,“ odvetil Eric, keď sa hrabal v mojej obedovej krabici, hľadajúc Milky Way, „nevedel som, že máš otca.“
Slová, ktoré vás udrú priamo do tváre.
Takže som vyrastal pod starostlivosťou mojej matky. Bola to milá žena, láskavá a jemná, matka, o ktorej mnohí snívajú. Ale nikdy mi nedokázala nahradiť otca a tento fakt v spojení s mojím narastajúcim rozčarovaním z môjho otca, spôsobil, že som sa stal akýmsi rebelom už v mladom veku. Myslíte si, že to nie je až také zlé. Ja a moji priatelia sme sa mohli vykradnúť von neskoro večer a občas namydliť okná áut alebo jesť pražené arašidy na cintoríne za kostolom, ale v päťdesiatych rokoch to bola vec, nad ktorou iní rodičia krútili hlavami a šepkali svojim deťom: „Nechceš byť ako ten chlapec od Carterovcov. Je na najlepšej ceste do väzenia.“
Ja. Zlý chlapec. Kvôli jedeniu pražených arašidov na cintoríne. Urobte si predstavu.
V každom prípade, môj otec a Hegbert spolu nevychádzali, ale nebolo to iba kvôli politike. Nie, vyzerá to tak, že otec a Hegbert sa poznali oddávna. Hegbert bol asi o dvadsať rokov starší ako môj otec a predtým, ako sa stal kňazom, pracoval pre otca môjho otca. Môj starý otec – hoci strávil veľa času s mojím otcom – bol skutočný darebák. Mimochodom, bol to on, kto nadobudol všetok rodinný majetok, ale nechcem, aby ste si ho predstavili ako muža, ktorý otročí vo svojom podniku, usilovne pracuje a pozerá sa, ako sa rozrastá a postupom času prosperuje. Môj starý otec bol oveľa prefíkanejší. Spôsob, akým si zarobil peniaze, bol jednoduchý – začal ako pašerák, zhromažďoval majetok všade, kde bolo zakázané obchodovať s rumom z Kuby. Potom skupoval pôdu a najímal si sedliakov, aby ju obrábali. Bral si deväťdesiat percent z peňazí, ktoré sedliaci zarobili na tabakovej úrode, a potom im požičiaval, kedykoľvek potrebovali, za smiešnu úrokovú mieru. Samozrejme, nikdy nemal v úmysle zhromažďovať peniaze – namiesto toho chcel skončiť so všetkými pôžičkami. Potom, „v jeho momente inšpirácie“, ako to nazval, otvoril banku s názvom Carterovo bankovníctvo a úvery. Jediná ďalšia banka v okolí záhadne vyhorela a s prudkým začiatkom krízy sa už nikdy znovu neotvorila. Aj keď každý vedel, čo sa v skutočnosti stalo, zo strachu z pomsty nikto nepovedal ani muk, a strach bol namieste. Banka nebola jediná budova, ktorá záhadne vyhorela. Jeho úroky boli prudké a ako ľudia nesplácali svoje pôžičky, kúsok po kúsku začal zhromažďovať viac pôdy a majetku. Keď kríza udrela najtvrdšie, ukončil tucet obchodov po celom kraji, zatiaľ čo si ponechával pôvodných vlastníkov, aby pokračovali v práci, platiac im len toľko, aby ich udržal tam, kde sú, pretože nemali kam inam ísť. Povedal im, že keď sa ekonomika zlepší, predá im ich podniky späť, a ľudia mu vždy verili.
Nikdy však nedodržal svoj sľub. Nakoniec riadil rozsiahlu časť ekonomiky krajiny a zneužíval svoj vplyv vo všetkých smeroch.
Rád by som vám povedal, že napokon zomrel strašnou smrťou, ale nestalo sa to. Zomrel vo vysokom veku pri milovaní sa so svojou milenkou na jachte pri Kajmanských ostrovoch. Prežil obidve svoje manželky aj jediného syna. Mierny koniec pre takéhoto chlapa, však? Život, ako som zistil, nikdy nie je fér. Ak sa ľudia majú v škole niečo naučiť, malo by to byť toto. Ale späť k príbehu... Len čo si Hegbert uvedomil, aký podliak môj starý otec naozaj bol, prestal preňho pracovať a vstúpil do kňazského úradu, potom sa vrátil do Beaufortu a začal slúžiť v tom istom kostole, do ktorého sme chodili my. Prvé roky strávil zdokonaľovaním svojho umenia zanietene kázať o hriechoch z chamtivosti a kvôli tomu nemal čas na nič iné. Mal štyridsaťtri rokov, keď sa ženil, a päťdesiatpäť, keď sa narodila jeho dcéra, Jamie Sullivanová. Jeho žena, o dvadsať rokov mladšia od neho, šesťkrát potratila, než sa Jamie narodila, a napokon zomrela pri pôrode, zanechajúc Hegberta vdovcom, ktorý musí vychovávať dcéru sám.
Odtiaľ, samozrejme, námet na hru.
Ľudia poznali ten príbeh ešte predtým, ako sa hra prvýkrát uviedla. Bol to jeden z tých príbehov, ktorý sa omieľal zakaždým, keď Hegbert krstil dieťa alebo sa zúčastnil pohrebu. Každý o tom vedel a myslím, že preto vianočná hra dojala toľkých ľudí, kedykoľvek ju videli. Vedeli, že je založená na niečom, čo sa stalo v skutočnom živote, a to tomu dodalo zvláštny význam.
Jamie Sullivanová bola v najvyššom ročníku na strednej, tak ako ja, a bola vybratá do role anjela. Nikto iný nemal šancu. Vďaka tomu bola v tom roku hra mimoriadne dobrá. Mala mať veľký úspech, možno zatiaľ najväčší – aspoň podľa slečny Garberovej. Bola to učiteľka herectva a už keď som prvýkrát prišiel do jej triedy, začala uvažovať o možnostiach.
Vôbec som nemal v pláne chodiť na hodiny herectva, ale bolo to buď to, alebo chémia. Myslel som si, že to bude lepšie, v porovnaní s druhou možnosťou. Žiadne papiere, žiadne testy, žiadne lavice, kde by som sa musel učiť o protónoch, neutrónoch a spájať prvky v správnych vzorcoch... Čo by mohlo byť lepšie pre študenta posledného ročníka na strednej? Zdalo sa to byť samozrejmosťou a keď som sa prihlásil, myslel som si, že budem môcť prespať väčšinu každej hodiny, čo bolo vzhľadom na to, že som posledné noci trávil jedením arašidov, veľmi dôležité.
Prvý deň som prišiel do triedy medzi poslednými, len niekoľko sekúnd pred zvonením zvončeka, a našiel som si miesto vzadu. Slečna Garberová bola otočená chrbtom k triede a zamestnaná písaním svojho mena veľkými písanými písmenami, akoby sme nevedeli, kto je. Každý ju poznal – bolo nemožné nepoznať ju. Bola vysoká aspoň 190 centimetrov, s ohnivými červenými vlasmi a bledou pokožkou s pehami. Bola štyridsiatnička. Mala tiež nadváhu a slabosť pre šaty s kvetinovým vzorom. Nosila hrubé tmavé okuliare s kostenými obrúčkami a každého zdravila „Ahóóój“, spievajúc poslednú slabiku. Slečna Garberová bola milá, to je jasné, a slobodná, čo to len zhoršovalo. Muž v akomkoľvek veku si nemohol pomôcť, ale cítil ľútosť k žene, ako bola ona.
Pod svoje meno napísala ciele, ktoré chcela v tom roku dosiahnuť. „Sebadôvera“ bola číslo jeden, nasledované „sebavedomím“, a, po tretie, „sebarealizáciou“. Slečna Garberová mala veľmi rada slová so „seba“, čím zvládla všetko, čo by sa mala naučiť na psychoterapii, hoci si to pravdepodobne neuvedomovala. Bola priekopníčka v tejto oblasti. Možno to bolo kvôli tomu, ako vyzerala; možno sa len snažila cítiť sa lepšie.
Ale odbáčam.
Kým nezačala hodina, nevšimol som si nič nezvyčajné. Aj keď Beaufortská stredná škola nebola obrovská, vedel som, je tam rovnaký počet chlapcov a dievčat, preto som bol prekvapený, keď som uvidel, že triedu tvoria z deväťdesiatich percent dievčatá. Bol tam len jeden ďalší chalan, čo bolo podľa mňa dobré, a na chvíľu som sa začervenal pri myšlienke „pozor, ľudstvo, prichádzam ja“. Baby, baby, baby... Nemohol som si pomôcť a zamyslel som sa. Baby, baby a žiadne testy na dohľad.
Dobre, tak som nebol najprezieravejší chlap v skupine.
Takže slečna Garberová vytiahla vianočnú hru a povedala všetkým, že Jamie Sullivanová bude v tom roku anjel. Ihneď začala tlieskať – bola súčasťou kostola a veľa ľudí si myslelo, že naháňa Hegberta v romantickom zmysle. Pamätám si, že keď som o tom prvýkrát počul, pomyslel som si, že je dobré, že sú príliš starí na to, aby mali deti, keby sa dali dokopy. Predstavte si to – priesvitné s pehami? Pri tej predstave sa každý striasol, ale pravdaže, nikdy sa o tom nikto nezmienil, aspoň nie na dosluch slečny Garberovej a Hegberta. Klebety sú jedna vec, zlé klebety úplne iná a dokonca ani na strednej škole sme neboli takí zlomyseľní.
Slečna Garberová tlieskala sama, až kým sme sa nakoniec nepridali všetci, pretože bolo očividné, že práve to chcela. „Postav sa, Jamie,“ povedala. Jamie sa postavila a otočila a slečna Garberová začala tlieskať rýchlejšie, akoby stála pred filmovou hviezdou.
Ale Jamie Sullivanová bola milé dievča. Naozaj bola.
Beaufort bol taký malý, že mal len jednu základnú školu, takže sme boli v tej istej triede po celý život, a klamal by som, keby som povedal, že som sa s ňou nikdy nerozprával. Kedysi, v druhom ročníku, sedela celý rok hneď vedľa mňa a viedli sme spolu pár rozhovorov, ale to neznamená, že som trávil svoj voľný čas zavesený na nej. To, o čo som sa zaujímal v škole, bola jedna vec; to, čo bolo po škole, bolo niečo úplne iné a Jamie nikdy nebola na mojom spoločenskom zozname. Nie preto, že by nebola atraktívna – nechápte ma zle. Nebola škaredá ani nič také. Našťastie sa ponášala na jej matku, ktorá, súdiac podľa fotiek, ktoré som videl, nevyzerala zle, hlavne ak vezmeme do úvahy, koho si nakoniec vzala. Ale Jamie nebola presne to, čo by som považoval za atraktívne. Napriek tomu, že bola chudá s medovo blond vlasmi a svetlomodrými očami, väčšinu času vyzerala... obyčajne, a preto ste si ju vôbec nevšimli. Jamie veľmi nedbala na to, ako pôsobila na ostatných, pretože vždy hľadala veci ako „vnútorná krása“, a domnievam sa, že to je čiastočne dôvod, prečo vyzerala tak, ako vyzerala. Celý čas, čo som ju poznal – a to bolo oddávna – nosila vlasy stiahnuté v cope, takmer ako stará dievka, bez kúsku mejkapu na tvári. V kombinácii s jej zvyčajným hnedým svetrom a vlnenou sukňou vždy vyzerala, akoby šla na pracovný pohovor do knižnice. Mysleli sme si, že je to len obdobie a že z toho časom vyrastie, ale nevyrástla. Dokonca sa počas prvých troch rokoch na strednej škole vôbec nezmenila. Jediná vec, ktorá sa menila, bola veľkosť jej oblečenia.
Ale Jamie bola odlišná nielen tým, ako vyzerala; bol to tiež spôsob, akým vystupovala. Nechodievala do Cecil’s Diner ani na párty s inými dievčatami a s určitosťou viem, že za celý svoj život nemala priateľa. Keby mala, starý Hegbert by pravdepodobne dostal srdcový záchvat. Ale aj keby to Hegbert nejakou zvláštnou zhodou náhod dovolil, nikdy by sa to nestalo. Jamie nosila svoju Bibliu všade so sebou a ak jej výzor ani Hegbert neudržali chlapcov bokom, zaručene to bola Biblia. Jasne, že som mal Bibliu rád ako väčšina tínedžerov, ale Jamie vyzerala, že sa z nej teší spôsobom, ktorý mi bol úplne cudzí. Nielenže chodila cez prázdniny do cirkevnej školy, ale dokonca čítala Bibliu počas obedových prestávok. Podľa mňa to nebolo normálne, ani keď bola kňazova dcéra. Nech sa na to pozriete z akejkoľvek strany, čítanie Pavlových listov Efezanom nebolo ani zďaleka také zábavné ako flirtovanie, ak viete, čo tým myslím.
Ale to nebolo všetko. Vďaka svojmu čítaniu Biblie alebo možno Hegbertovmu vplyvu Jamie verila, že je dôležité pomáhať ostatným, a presne to robila. Viem, že pomáhala sirotám v Morehead City, ale to jej jednoducho nestačilo. Mala na starosti financie, pomáhala každému od skautov až po Indiánske princezné a keď mala štrnásť, časť leta strávila maľovaním domu postaršieho suseda. Jamie bola typ dievčaťa, ktoré vytrháva burinu v niečej záhrade bez toho, aby ju o to požiadali, alebo zastaví premávku, aby mohli malé deti prejsť cez cestu. Šetrila svoje peniaze na nákup nových basketbalových lôpt pre siroty alebo ich hodila do košíka v nedeľu v kostole. Inými slovami, bola dievča, ktoré zapríčiní, že my ostatní budeme vyzerať zle, a kedykoľvek sa na mňa pozrela, nemohol som si pomôcť, ale cítil som sa vinný, aj keď som nespravil nič zlé.
Jamie nepomáhala len ľuďom. Keď natrafila na ranené zviera, napríklad, tiež sa mu snažila pomôcť. Vačiciam, veveričkám, psom, mačkám, žabám... Bolo jej to jedno. Doktor Rawlings, veterinár, ju poznal z videnia a krútil hlavou vždy, keď ju videl vchádzať cez dvere, nesúc kartónovú krabicu s ďalším tvorom. Dal si dole okuliare a utieral ich vreckovkou, kým Jamie vysvetľovala, ako našla toho úbohého tvora a čo sa mu stalo. „Zrazilo ho auto, doktor Rawlings. Myslím, že to bol zámer Pána, aby som ho našla a pokúsila sa ho zachrániť. Pomôžete mi, však?“ U Jamie bol všetko zámer Pána. To bola ďalšia vec. Kedykoľvek ste sa s ňou zhovárali, vždy zmienila zámer Pána, pri akejkoľvek téme. Bejzbalový zápas nedopadol dobre? Muselo byť v Pánovom zámere zabrániť, aby sa stalo niečo horšie. Nečakaný test z trigonometrie, ktorý každý napísal zle? Musel to byť Pánov zámer, položiť pred nás ťažkú úlohu. V každom prípade je vám to jasné.
Potom, samozrejme, tu bola celá tá situácia s Hegbertom, a to jej nijako nepomohlo. Byť kazateľovou dcérou nemohlo byť ľahké, ale ona to považovala za najprirodzenejšiu vec na svete a požehnanie. A to aj zvykla hovoriť: „Som taká šťastná, že mám takého otca.“ Kedykoľvek to povedala, všetko, čoho sme boli schopní, bolo krútiť hlavami a rozmýšľať, z ktorej planéty vlastne prišla. No napriek všetkým tým veciam ma najviac vytáčal fakt, že bola tak neskutočne veselá; nezáležalo na tom, čo sa dialo okolo nej. Prisahám, že to dievča nikdy nepovedalo o ničom alebo nikom nič zlé, ani o tých z nás, ktorí k nej neboli takí milí. Mrmlala si pre seba, keď prechádzala ulicou, mávala neznámym ľuďom v autách. Niekedy ženy vybehli z domu, keď ju videli prechádzať, ponúkajúc jej tekvicový chlieb, hoci ho piekli celý deň, alebo malinovku, keď bolo slnko vysoko na oblohe. Zdalo sa, že ju zbožňujú všetci dospelí v meste. „Je to taká milá mladá dáma,“ vravievali zakaždým, keď sa spomenulo Jamieino meno. „Svet by bol lepší, keby existovalo viac ľudí, ako je ona.“
Ale moji priatelia a ja sme to nevideli celkom tak. Podľa nás bola jedna Jamie Sullivanová viac než dosť.
O tomto všetkom som premýšľal, kým Jamie stála pred nami na prvej hodine herectva a priznávam, že ma veľmi netrápilo, že ju vidím. Ale čo bolo zvláštne, keď sa Jamie otočila tvárou k nám, trochu som dostal šok, akoby som sedel na rozkývanom lane. Mala oblečenú pletenú sukňu s bielou blúzkou pod tým istým svetrom, ktorý som videl miliónkrát, ale na hrudníku mala dva nové hrboly, ktoré sveter nemohol zakryť, a prisahám, že pred troma mesiacmi tam určite neboli. Nikdy nenosila mejkap a ani teraz ho nemala, ale bola opálená, pravdepodobne z cirkevnej školy, a prvýkrát vyzerala – no, takmer pôvabne. Samozrejme, že som to hneď vypustil z hlavy, ale keď sa obzerala po miestnosti, zastavila a usmiala sa priamo na mňa, zrejme potešená, že ma vidí v triede. Až neskôr som sa dozvedel prečo.
Komentáre