Po škole som plánoval ísť na univerzitu v Severnej Karolíne v Chapel Hill. Môj otec chcel, aby som šiel na Harvard alebo Princeton ako synovia iných poslancov, ale s mojimi známkami to nebolo možné. Niežeby som bol zlý žiak. Len som sa nezameriaval na moje štúdium a moje známky neboli pre Ivy Leagues dosť dobré. V poslednom ročníku som bol poriadne nervózny, či ma prijmú na UNC, a to bola otcova alma mater, miesto, kde mohol ťahať za povrázky. Počas jedného z víkendov, kedy prišiel domov, vymyslel plán, ako ma dostať do popredia. Práve sa skončil prvý týždeň školy a my sme večerali. Bol doma tri dni, pretože bol Sviatok práce. „Myslím, že by si mal kandidovať na prezidenta študentskej rady,“ povedal. „V júni maturuješ a bude to vyzerať dobre v tvojich záznamoch. Tvoja matka si to, mimochodom, myslí tiež.“ Mama prikývla s plnými ústami hrášku. Veľmi nerozprávala, keď hovoril otec, no žmurkla na mňa. Niekedy si myslím, že ma rada videla dotknutého, hoci bola láskavá.
„Nemyslím, že by som mal šancu na víťazstvo,“ povedal som. Aj keď som bol pravdepodobne najbohatšie dieťa na škole, vôbec som nebol najpopulárnejší. Tá česť patrila Ericovi Hunterovi, môjmu najlepšiemu priateľovi. Vedel hodiť bejzbalovú loptu rýchlosťou deväťdesiat míľ za hodinu a priviedol futbalový tím k celoštátnemu titulu. Bol hviezda. Dokonca aj jeho meno znelo dobre.
„Samozrejme, že môžeš vyhrať,“ povedal otec rýchlo. „My Carterovci vždy vyhrávame.“
To je ďalší dôvod, prečo som nerád trávil čas s mojím otcom. Mám pocit, že počas tých pár minút, kedy bol doma, chcel zo mňa vytvoriť miniatúrnu verziu seba samého. Odkedy som vyrastal úplne bez neho, rozhorčovalo ma, keď bol nablízku. Toto bola naša prvá konverzácia po niekoľkých týždňoch. Málokedy sme spolu telefonovali.
„Ale čo ak nechcem?“
Otec položil vidličku, na ktorej bol ešte stále kúsok bravčového mäsa. Nahnevane si ma premeral. Mal na sebe oblek, aj keď v dome bolo cez tridsať stupňov, a tým pôsobil zastrašujúco. Vždy nosil oblek.
„Myslím,“ povedal pomaly, „že je to dobrý nápad.“ Vedel som, že keď hovorí takýmto spôsobom, už je rozhodnuté. Takto to bolo v mojej rodine. Otcovo slovo bolo zákon. Ale pravdou je, že aj keď som súhlasil, nechcel som to urobiť. Nechcel som tráviť popoludnia stretávaním sa s učiteľmi po škole – po škole! – po zvyšok roka a vymýšľaním tém na školský ples alebo rozhodovaním sa, akú farbu by mali mať transparenty. To bolo naozaj všetko, čo robil prezident študentskej rady, aspoň keď som bol na strednej. Študenti nemali skutočne moc na to, aby rozhodli o niečom významnom.
Ale vedel som, že otec má pravdu. Keď som chcel ísť na UNC, musel som niečo robiť. Nehral som futbal ani basketbal, ani na žiadny hudobný nástroj, nebol som v šachovom ani bowlingovom klube ani nič iné. Nevynikal som v triede – vlastne v ničom som veľmi nevynikal. S narastajúcou skľúčenosťou som si začal spisovať zoznam vecí, ktoré som vedel robiť, ale, úprimne, nebolo toho veľa. Vedel som viazať osem rôznych druhov námorníckych uzlov, vedel som prejsť bosý po horúcom asfalte ďalej ako ktokoľvek iný, koho som poznal, vedel som vyvažovať ceruzku kolmo na prste tridsať sekúnd... Ale nemyslím, že by sa niektorá z týchto vecí vynímala na prihláške na vysokú. A tak som si pomaly uvedomil, celú noc sa prevaľujúc v posteli, že som stroskotanec. Vďaka, otec. Nasledujúce ráno som šiel do riaditeľovej kancelárie a prihlásil sa na zoznam kandidátov. Boli tam ďalší dvaja ľudia – John Foreman a Maggie Brownová. John nemal dobré vyhliadky, to som vedel hneď. Bol to typ chlapa, ktorý zbiera smietky z vášho oblečenia, keď sa s vami rozpráva. Ale bol to dobrý študent. Sedel v prvej lavici a hlásil sa vždy, keď učiteľ položil otázku. Keď bol vyvolaný, takmer vždy vedel správnu odpoveď a otáčal hlavou zo strany na stranu so samoľúbym výrazom na tvári, akoby zisťoval, o koľko je jeho intelekt lepší v porovnaní s ostatnými v triede. Ja a Eric sme doňho zvykli hádzať papierové guľky, keď bol učiteľ otočený chrbtom.
Maggie Brownová bola iná vec. Tiež bola dobrá študentka. Prvé tri roky zastávala úlohu v študentskej rade a rok predtým bola prezidentkou nižšieho ročníka. Jediná negatívna vec na nej bola skutočnosť, že nebola veľmi atraktívna a v lete pribrala desať kíl. Vedel som, že žiadny slobodný chlap by za ňu nehlasoval. Po zhliadnutí konkurencie som prišiel k záveru, že by som predsa len mohol mať šancu. Závisela na tom celá moja budúcnosť, a tak som si sformoval stratégiu. Eric bol prvý, koho som do nej zapojil.
„Jasné, že presvedčím všetkých chalanov v tíme, aby za teba hlasovali, žiadny problém. Ak je to to, čo naozaj chceš.“
„A ich frajerky tiež?“ spýtal som sa.
To bola celá moja kampaň. Samozrejme, musel som sa zúčastňovať diskusií, ako som predpokladal, a rozdával som letáky so zoznamom „Čo urobím, ak budem zvolený za prezidenta“, ale nakoniec to bol Eric Hunter, kto ma pravdepodobne dostal tam, kam som potreboval. Beaufortská stredná škola mala len okolo štyristo študentov, a tak bolo dostať hlasy od športovcov rozhodujúce a väčšina z nich ani nevedela, za koho hlasuje. Nakoniec to dopadlo tak, ako som plánoval.
Bol som zvolený za prezidenta študentskej rady so značnou prevahou hlasov. Nemal som potuchy, aké problémy by mi to mohlo priniesť.
Keď som bol v nižšom ročníku, chodil som s dievčaťom, ktoré sa volalo Angela Clarková. Bola to maja prvá ozajstná priateľka, aj keď to trvalo iba pár mesiacov. Ešte pred začiatkom prázdnin ma nechala kvôli chlapíkovi menom Lew, ktorý mal dvadsať rokov a pracoval ako mechanik v autodielni svojho otca. Jeho hlavnou prednosťou bolo, že mal vskutku pekné auto. Vždy mal na sebe biele tričko s ťavami na rukáve a opieral sa o kapotu svojho búrliváka, pozerajúc sa sem a tam a hovoriac veci ako „Hej, bejby“ vždy, keď okolo prechádzalo dievča. On bol skutočný víťaz, ak viete, čo mám na mysli.
V každom prípade, blížil sa ples a kvôli celej tej veci s Angelou som stále nemal partnerku. Každý zo študentskej rady sa musel zúčastniť – bolo to povinné. Musel som pomáhať s výzdobou telocvične a nasledujúci deň upratovať – a okrem toho nebol najvhodnejší čas. Pozval som niekoľko dievčat, ktoré som poznal, ale už mali partnerov, tak som pozval ďalšie. Tiež už mali partnerov. Posledný týždeň sa výber zúžil na dievčatá, ktoré nosili hrubé okuliare a šušlali. Beaufort nikdy nebol centrom krások, ale musel som si niekoho nájsť. Nechcel som ísť na ples bez partnerky – ako by to vyzeralo? Bol by som jediný prezident študentskej rady, ktorý sa zúčastnil plesu sám. Skončil by som tak, že by som celú noc naberal punč alebo čistil zvratky na toaletách. To zvyčajne robievali ľudia bez partnerov.
Zachvátila ma panika, vytiahol som ročenku z predchádzajúceho roka a začal som prevracať stránky jednu za druhou, hľadajúc niekoho, kto možno nemal partnera. Najprv som prešiel stránky s maturantmi. Hoci mnohí z nich už boli na vysokej, niektorí boli stále v meste. Aj keď som si nemyslel, že by som u nich mal šancu, zavolal som im a, pravdaže, ukázalo sa, že som mal pravdu. Nemohol som nájsť nikoho, prinajmenšom nikoho, kto by chcel ísť so mnou. Odmietnutia som prijímal celkom dobre, aj keď to nie je vec, ktorou by ste sa chválili vnúčatám. Moja mama vedela, čím prechádzam, a tak nakoniec vošla do mojej izby a sadla si na posteľ vedľa mňa. „Ak nemôžeš nikoho zohnať, bude mi potešením ísť s tebou,“ povedala.
„Vďaka, mami,“ odvetil som deprimovane.
Keď odišla z izby, cítil som sa ešte horšie ako predtým. Dokonca ani moja mama si nemyslí, že by som si mohol niekoho nájsť. A keby som sa ukázal s ňou? Ani keby som žil sto rokov, nikdy by som to neprekonal.
Mimochodom, jeden ďalší chalan bol na tom rovnako. Carey Dennison bol zvolený za pokladníka a ani on stále nemal partnerku. Carey bol chalan, s ktorým nikto nechcel tráviť čas, a jediný dôvod, prečo bol zvolený, bol ten, že to bolo každému jedno. Aj keď si myslím, že hlasovanie bolo dosť tesné. Hral na tubu v pochodovej kapele a jeho telo vyzeralo nesúmerné, akoby sa jeho rast zastavil uprostred puberty. Mal obrovské brucho a dlhé ruky a nohy ako Hooovia v Hooville, ak viete, čo tým myslím. Tiež mal prenikavý spôsob rozprávania – asi vďaka tomu hral tak dobre na tubu – a nikdy sa neprestal vypytovať. „Kde si bol minulý víkend? Bola to zábava? Boli tam nejaké baby?“ Ani nečakal na odpoveď a ustavične bol v pohybe pri kladení otázok, takže ste museli stále otáčať hlavou, aby ste ho videli. Prisahám, že je to pravdepodobne najnepríjemnejšia osoba, akú som kedy stretol. Ak by som si nenašiel partnerku, stál by celú noc pri mne, chrliac otázky ako nejaký pomätený žalobca.
A tak som prevracal stránky v sekcii s nižším ročníkom, keď som uvidel fotku Jamie Sullivanovej. Na chvíľu som sa zastavil, potom som pretočil stranu, nadávajúc si, že som na to vôbec pomyslel. Ďalšiu hodinu som strávil hľadaním niekoho, kto by vyzeral aspoň trochu obstojne, ale pomaly som si uvedomil, že nikoho nenájdem. Nakoniec som prelistoval dozadu na jej fotku a pozrel sa znovu. Nevyzerá zle, povedal som si, a je skutočne milá. Možno by súhlasila...
Zavrel som ročenku. Jamie Sullivanová? Hegbertova dcéra? V žiadnom prípade. Rozhodne nie. Kamaráti by ma upiekli zaživa. Ale v porovnaní s tým, že by som mal ísť s matkou, alebo s čistením zvratkov alebo dokonca, Bože chráň, s Careym Dennisonom?
Zvyšok večera som strávil preberaním všetkých pre a proti mojej dilemy. Verte mi, šiel som nazad a vpred, až nakoniec bola voľba jasná. Musel som Jamie pozvať na ples. Prechádzal som sa po izbe, hľadajúc najlepší spôsob, ako sa jej opýtať.
Vtedy mi napadlo niečo strašné, niečo absolútne desivé. Carey Dennison, ako som si odrazu uvedomil, nepochybne robil presne to, čo ja teraz. Určite si tiež listoval v ročenke! Bol zvláštny, ale nebol to chalan, ktorý by rád čistil zvratky, a keby ste videli jeho matku, vedeli by ste, že jeho možnosti sú ešte horšie ako moje. Čo ak by sa Jamie spýtal prvý? Jamie by mu nepovedala nie a, realisticky, ona bola jediná možnosť, ktorú mal. Každý okrem nej by radšej umrel, ako išiel s ním. Jamie pomáhala každému – bola ako svätica. Pravdepodobne by počúvala Careyho piskľavý hlas, vidiac dobrotu vyžarujúcu z jeho srdca, a hneď by súhlasila.
A tak som sedel vo svojej izbe, zúriac nad možnosťou, že by Jamie so mnou nešla na ples. Tú noc som sotva zaspal a poviem vám, to bola asi najneobvyklejšia vec, aká sa mi prihodila. Nikdy predtým som si nemyslel, že by niekomu mohlo prekážať, že by niekto iný chcel ísť s Jamie von. Plánoval som sa jej spýtať hneď ráno, kým som ešte mal odvahu, ale Jamie nebola v škole. Predpokladal som, že pracuje so sirotami v Morehead City tak ako každý mesiac. Niektorí z nás sa pokúšali dostať zo školy pod tou istou zámienkou, ale Jamie bola jediná, ktorej to prešlo. Riaditeľ vedel, že im číta, alebo ich niečo učí, alebo sa s nimi hrá. Nevykrádala sa na pláž ani do Cecil’s Diner ani nič také. Tá predstava bola absolútne smiešna.
„Už máš partnerku?“ spýtal sa ma Eric cez prestávku. Veľmi dobre vedel, že nemám, ale aj keď bol môj najlepší kamarát, z času na čas do mňa rád zapáral.
„Ešte nie,“ povedal som, „ale pracujem na tom.“
Vo vestibule sa Carey Dennison načahoval do svojej skrinky. Prisahám, že ma prebodával prenikavým pohľadom, keď si myslel, že sa nepozerám.
Takýto bol celý deň.
Počas mojej poslednej hodiny sa minúty pomaly vliekli. Vypočítal som si, že ak Carey a ja skončíme v tom istom čase, budem schopný dostať sa k nej domov skôr ako on s jeho nemotornými nohami. Začal som mať nervy a keď zazvonilo, vyletel som zo školy a bežal naplno. Preletel som asi sto metrov a potom som sa unavil a dostal som kŕč. Jediné, čo som mohol robiť potom, bolo kráčať, ale kŕč sa zosilňoval a ja som sa musel predkloniť a držať sa za bok, kým som sa mohol znova pohnúť. Ako som tak prechádzal ulicami Beaufortu, vyzeral som ako dýchavičná verzia hrbáča z Notre Damu.
Myslel som si, že som za sebou začul Careyho prenikavý smiech. Otočil som sa, zabárajúc si prsty do brucha, aby som potlačil bolesť, ale nevidel som ho. Možno šiel skratkou cez niečí zadný dvor! Ten chalan bol podliezavý bastard. Ani minútu by ste mu nemohli veriť.
Začal som sa tackať ešte rýchlejšie a veľmi rýchlo som sa dostal na Jamieinu ulicu. Za ten čas som sa úplne spotil – moje tričko bolo celé presiaknuté a ja som stále prudko odfukoval. Prišiel som k jej domovým dverám, počkal chvíľu, kým lapím dych, a konečne som zaklopal. Napriek môjmu horúčkovitému hnaniu sa k jej domu moja pesimistická časť predpokladala, že Carey bude ten, kto mi otvorí dvere. Predstavil som si, ako sa na mňa usmieva s víťazným výrazom v očiach, ktorý v podstate znamenal „Prepáč, partner, prišiel si neskoro.“
Ale nebol to Carey, kto otvoril, bola to Jamie, a prvýkrát v živote som videl, ako by vyzerala, keby bola bežná osoba. Mala oblečené džínsy a červenú blúzku a hoci jej vlasy boli stále zviazané do copu, vyzerala menej formálne ako inokedy. Uvedomil som si, že by naozaj mohla byť rozkošná, keby si dala šancu.
„Landon,“ povedala, keď otvárala dvere, „to je ale prekvapenie!“ Jamie bola vždy rada, že niekoho vidí, vrátane mňa, aj keď si myslím, že môj zovňajšok ju prekvapil. „Vyzeráš, akoby si cvičil,“ povedala.
„Nie tak celkom,“ zaklamal som, utierajúc si čelo. Kŕč našťastie rýchlo slabol.
„Máš úplne prepotené tričko.“
„Aha, toto?“ Pozrel som sa na svoje tričko. „To nič nie je. Len sa niekedy veľmi potím.“
„Možno by si s tým mal zájsť k doktorovi.“
„Budem v poriadku, som si istý.“
„V každom prípade sa za teba pomodlím,“ ponúkla s úsmevom. Jamie sa stále za niekoho modlila. Mohol som sa tiež pridať do klubu.
„Ďakujem,“ povedal som.
Pozrela sa dole a chvíľku šúchala nohou. „Vieš, pozvala by som ťa ďalej, ale môj otec nie je doma a nedovolí mi mať chalanov v dome počas jeho neprítomnosti.“
„Ach,“ povedal som skľúčene, „to je v poriadku. Môžeme sa porozprávať aj tu vonku.“ Keby som mal na výber, radšej by som bol vnútri.
„Dal by si si malinovku, kým si sadneme?“ spýtala sa. „Práve som ju zarobila.“
„Dám si,“ povedal som.
„Hneď som späť.“ Vošla naspäť do domu, ale dvere nechala otvorené a ja som sa mohol rýchlo poobzerať. Všimol som si, že dom je malý, ale úhľadný, s klavírom pri jednej stene a pohovkou pri druhej. V rohu kmital malý ventilátor. Na konferenčnom stolíku boli knihy s názvami ako Načúvanie Ježišovi a Viera je odpoveď. Jej Biblia tam bola tiež, otvorená na Lukášovom evanjeliu.
O chvíľu sa Jamie vrátila s malinovkou a sadli sme si na dve stoličky v rohu verandy. Vedel som, že ona a jej otec tam večer sedávajú, pretože som občas prechádzal okolo ich domu. Hneď ako sme si sadli, uvidel som pani Hastingsovú, jej susedu z domu naproti, ako nám kýva. Jamie jej odkývala, zatiaľ čo ja som si otočil stoličku, takže mi pani Hastingsová nemohla vidieť do tváre. Aj keď som sa išiel Jamie spýtať, či so mnou pôjde na ples, nechcel som, aby ma tam ktokoľvek – ani pani Hastingsová – videl, ak už náhodou prijala Careyho ponuku. Jedna vec bola naozaj ísť s Jamie a druhá byť odmietnutý kvôli chalanovi ako Carey.
„Čo to robíš?“ spýtala sa ma Jamie. „Posúvaš si stoličku na slnko.“
„Mám rád slnko,“ povedal som. Ale predsa mala pravdu. Takmer okamžite som ucítil lúče zohrievajúce ma cez tričko a znovu som sa začal potiť.
„Ak to tak chceš,“ povedala s úsmevom. „Tak o čom si chcel so mnou hovoriť?“
Jamie sa načiahla a začala si upravovať vlasy. Podľa mňa sa ani nepohli. Zhlboka som sa nadýchol v snahe sústrediť sa, ale ešte som sa nemohol prinútiť vyjsť s tým von.
„Takže,“ povedal som namiesto toho, „bola si dnes v sirotinci?“
Jamie sa na mňa začudovane pozrela. „Nie. Bola som s otcom u doktora.“
„Je v poriadku?“
Usmiala sa. „Taký zdravý, ako len môže byť.“
Prikývol som a pozrel som sa cez ulicu. Pani Hastingsová sa vrátila dnu a ja som v okolí nevidel nikoho iného. Pobrežie bolo konečne prázdne, ale ja som stále nebol pripravený.
„Rozhodne je krásny deň,“ povedal som, odkladajúc to.
„Áno, to je.“
„A horúci.“
„To preto, že si na slnku.“
Poobzeral som sa, cítiac, ako sa napätie zvyšuje. „Prečo? Stavím sa, že na oblohe nie je jediný mráčik.“
Tentoraz Jamie neodpovedala a chvíľu sme ticho sedeli.
„Landon,“ povedala nakoniec, „neprišiel si sa sem porozprávať o počasí, však?“
„Nie tak celkom.“
„Tak potom prečo si tu?“
Nastal okamih pravdy a ja som si vyčistil hrdlo.
„No... chcel som vedieť, či pôjdeš na ples.
„Och,“ povedala takým tónom, akoby ani netušila, že také niečo existuje. Zavrtel som sa na stoličke a čakal na jej odpoveď.
„Naozaj som nemala v pláne ísť,“ nakoniec povedala.
„Ale keby ťa niekto pozval, šla by si?“
Chvíľu trvalo, kým odpovedala.
„Nie som si istá,“ starostlivo rozmýšľala. „Myslím, že by som mohla ísť, keby som mala možnosť. Nikdy predtým som nebola na plese.
„Je to zábava,“ povedal som rýchlo. „Nie veľká, ale je.“ V porovnaní s mojimi ostatnými možnosťami, nedodal som.
Pousmiala sa nad mojím slovným obratom. „Musím sa porozprávať s mojím otcom, samozrejme, ale ak povie, že je to v poriadku, myslím, že by som mohla.“
Na strome pri verande začal vták hlučne čvirikať, akoby vedel, že by som tam nemal byť. Sústredil som sa na ten zvuk, snažiac sa upokojiť si nervy. Len pred dvoma dňami by som si nevedel predstaviť, že o tom čo i len rozmýšľam, a zrazu som bol tu, počúvajúc sa, ako hovorím tie magické slová.
„Takže, išla by si na ples so mnou?“
Mohol by som povedať, že bola prekvapená. Myslím, že verila, že tá malá úvodná otázka mala niečo do činenia s niekým iným, kto by ju chcel pozvať. Tínedžeri niekedy vysielajú svojich kamarátov „preskúmať terén“, tak povediac, aby nečelili možnému odmietnutiu. Aj keď Jamie nebola ako iní tínedžeri, som si istý, že bola oboznámená s týmto spôsobom, aspoň teoreticky.
Ale namiesto priamej odpovede sa Jamie na dlhú chvíľu zahľadela do diaľky. Cítil som, že sa mi prepadáva žalúdok, pretože som predpokladal, že povie nie. Vízie mojej matky, zvratkov a Careyho zaplavili moju myseľ a odrazu som začal ľutovať, ako som sa k nej správal po všetky tie roky. Pamätal som si, ako som ju zakaždým nahneval, keď som jej otca nazval smilníkom alebo som si z nej len robil srandu za jej chrbtom. Práve keď som sa kvôli tomu všetkému cítil príšerne a vymýšľal som, ako by bolo možné päť hodín sa vyhýbať Careymu, opäť sa otočila ku mne. Mala na tvári ľahký úsmev.
„Rada,“ povedala nakoniec, „no pod jednou podmienkou.“
Upokojil som sa, dúfajúc, že to nebude také hrozné.
„Áno?“
„Musíš mi sľúbiť, že sa do mňa nezaľúbiš.“
Vedel som, že žartuje, pretože sa zasmiala, a nemohol som si pomôcť a vydýchol som si od úľavy. Musel som uznať, že niekedy mala Jamie naozaj veľký zmysel pre humor. Usmial som sa a dal jej svoje slovo.
Komentáre
landon...