A Walk To Remember SK

Dva týždne po školskom plese sa môj život vrátil do normálu. Môj otec bol opäť vo Washingtone, D.C., vďaka čomu bolo všetko oveľa zábavnejšie, najmä preto, že som sa zase mohol vykrádať z domu cez okno a robiť nočné nájazdy na cintorín. Neviem, prečo nás cintorín tak priťahoval. Možno to bolo kvôli samotným náhrobkom; celkom pohodlne sa na nich sedelo.

Zvyčajne sme sedávali na malom pozemku, kde bola asi pred sto rokmi pochovaná rodina Prestonovcov. Bolo tam osem náhrobkov, postavených do kruhu, čo uľahčovalo naše ohadzovanie sa praženými arašidmi. Raz sme sa s kamarátmi rozhodli, že získame nejaké informácie o rodine Prestonovcov, a išli sme do knižnice zistiť, či tam o nich niečo je. Chcem tým povedať, ak sa chystáte sedieť na niečom náhrobku, mali by ste o ňom niečo vedieť, nie?

Nakoniec toho v historických záznamoch veľa nebolo, aj keď sme našli jednu zaujímavú informáciu. Henry Preston, otec, bol jednoruký drevorubač, verte alebo nie. Pravdepodobne vedel zoťať strom rovnako rýchlo ako ktorýkoľvek dvojruký muž. Ale predstava jednorukého drevorubača je na prvý pohľad živá, takže sme sa o ňom často rozprávali. Zvykli sme premýšľať, čo ešte vedel robiť len jednou rukou, a dlhé hodiny sme strávili diskutovaním o tom, ako rýchlo by vedel odraziť baseballovú loptu alebo či by bol schopný preplávať vnútrozemskú vodnú cestu. Naše rozhovory neboli nikdy duchaplné, to pripúšťam, ale ja som sa na nich aj tak dobre bavil.

Takže, ja a Eric sme boli tam v sobotu v noci s niekoľkými ďalšími kamarátmi, jedli sme pražené arašidy a bavili sa o Henrym Prestonovi, keď sa ma Eric spýtal, aké bolo moje „rande“ s Jamie Sullivanovou. Od školského plesu sme sa veľmi nevídali, pretože futbalová sezóna vrcholila a Eric bol posledných pár víkendov s tímom mimo mesta.

„Bolo to fajn,“ povedal som krčiac ramenami a snažil som sa pôsobiť nenútene.

Eric ma štuchol do rebier, až som zastonal. Bol odo mňa aspoň o pätnásť kíl ťažší.

„Pobozkal si ju na dobrú noc?“

„Nie.“

Poriadne si odpil zo svojej plechovky piva. Neviem, ako to robil, ale Eric nikdy nemal problémy s kupovaním piva, čo bolo čudné, keďže každý v meste vedel, koľko má rokov.

Chrbtom ruky si utrel ústa, vrhajúc na mňa nedôverčivý pohľad.

„Myslel som si, že po tom, ako ti pomohla vyčistiť záchody, by si ju mohol aspoň pobozkať na rozlúčku.“

„No tak som to neurobil.“

„Aspoň si sa pokúsil?“

„Nie.“

„Prečo nie?“

„Ona nie je taký typ dievčaťa,“ povedal som, a aj keď sme všetci vedeli, že je to pravda, stále to znelo, akoby som ju bránil.

Eric sa toho držal ako pijavica.

„Myslím, že sa ti páči,“ povedal.

„Trepeš blbosti,“ odpovedal som a on ma plesol po chrbte dosť silno na to, aby mi vyrazil dych. Chodenie von s Ericom obyčajne znamenalo, že nasledujúci deň som mal pár modrín.

„Hej, možno trepem blbosti,“ povedal a pritom na mňa žmurkol, „ale to ty si ten, kto bol zasiahnutý Jamie Sullivanovou.

Vedel som, že kráčame po tenkom ľade.

„Len som ju využil na konkurovanie Margaret,“ povedal som, „a podľa všetkých tých ľúbostných odkazov, ktoré mi neskôr posielala, si myslím, že to vyšlo.“

Eric sa nahlas zasmial, znovu ma udierajúc po chrbte.

„Ty a Margaret – to je smiešne...“

Vedel som, že som sa vyhol väčšej guľke, a vydýchol som si od úľavy, keď sa konverzácia stočila iným smerom. Sem-tam som sa pridal, ale v skutočnosti som veľmi nepočúval, o čom sa hovorilo. Namiesto toho som počúval drobný hlások v mojom vnútri, ktorý ma nútil premýšľať o tom, čo povedal Eric.

Išlo o to, že Jamie bola asi najlepšia partnerka, akú som mohol mať, hlavne ak uvážime, ako ten večer dopadol. Nie veľa partneriek – teda nie veľa ľudí by urobilo to čo ona. Avšak to, že bola dobrou partnerkou, neznamenalo, že sa mi páči. Vôbec som s ňou od plesu nehovoril, s výnimkou toho, keď som ju videl na hodine herectva, a aj to bolo len pár slov tu a tam. Keby sa mi páčila, hovoril som si, chcel by som sa s ňou rozprávať. Keby sa mi páčila, navrhol by som jej, že ju odprevadím domov. Keby sa mi páčila, chcel by som ju vziať do Cecil’s Diner na hushpuppies a kolu. Ale ja som nechcel urobiť ani jednu z tých vecí. Naozaj nie. V mojej mysli som vykonával pokánie.

Nasledujúci deň, v nedeľu, som bol vo svojej izbe a pracoval na prihláške na UNC. Okrem kópií zo strednej školy a ďalších osobných informácií požadovali päť esejí zvyčajného typu. Keby ste mohli stretnúť jednu osobu z minulosti, kto by to bol a prečo? Popíšte osobu, ktorá vás v živote najviac ovplyvnila, a prečo si to myslíte. Čo by ste robili, keby vás ľudia pokladali za vzor, a prečo? Témy esejí boli celkom predvídateľné – naša učiteľka angličtiny nám povedala, čo máme očakávať, a už som na niektorých z nich za domácu úlohu pracoval.

Angličtina bola pravdepodobne môj najobľúbenejší predmet. Odkedy som chodil do školy, nikdy som nedostal horšiu známku ako jednotku a bol som rád, že v prijímacom konaní sa kladie dôraz na písanie. Keby to bola matematika, mal by som problém, hlavne ak by to zahŕňano úlohy z algebry o dvoch vlakoch, ktoré vyrážajú s hodinovým rozdielom opačným smerom rýchlosťou šesťdesiat kilometrov za hodinu a tak ďalej. Niežeby som bol v matematike zlý – väčšinou som to vytiahol aspoň na trojku – ale nebolo to prirodzené, ak chápete, čo tým myslím.

V každom prípade, písal som jednu z mojich esejí, keď zazvonil telefón. Mali sme iba jeden telefón a ten bol v kuchyni, takže som bežal dolu schodmi zdvihnúť slúchadlo. Dýchal som tak nahlas, že som poriadne nevedel rozoznať hlas, ale znelo to ako Angela. Hneď som sa usmial. Aj keď všetko ovracala a ja som to musel čistiť, väčšinu času s ňou vlastne bola zábava. A jej šaty boli naozaj pôsobivé, aspoň prvú hodinu. Usúdil som, že mi asi volá, aby mi poďakovala alebo aby sme zašli na sendvič a hushpuppies alebo niečo také.

„Landon?“

„Ach, ahoj,“ povedal som, pôsobiac pokojne, „o čo ide?“

Na druhom konci bola krátka pauza.

„Ako sa máš?“

Vtedy som si uvedomil, že nehovorím s Angelou. Namiesto toho to bola Jamie, a mne takmer vypadlo slúchadlo. Nemôžem povedať, že som bol šťastný, že ju počujem, a chíľu som rozmýšľal, kto jej dal moje telefónne číslo, kým som si uvedomil, že je pravdepodobne v záznamoch kostola.

„Landon?“

„Mám sa fajn,“ vyhŕkol som nakoniec, stále v šoku.

„Si zaneprázdnený?“ spýtala sa.

„Tak nejako.“

„Aha... Chápem...“ utrúsila. Opäť sa odmlčala.

„Prečo mi voláš?“ spýtal som sa.

Trvalo jej pár sekúnd, kým dostala zo seba slová.

„No... Len som chcela vedieť, či by ti neprekážalo, keby si dnes poobede prišiel.“

„Prišiel?“

„Áno. Ku mne domov.“

„K tebe domov?“ Ani som sa nepokúšal zakryť narastajúce prekvapenie v mojom hlase. Jamie tomu nevenovala pozornosť a pokračovala.

„Je tu niečo, o čom by som sa s tebou chcela porozprávať. Nežiadala by som ťa, keby to nebolo dôležité.“

„Nemôžeš mi to povedať cez telefón?“

„Radšej nie.“

„No, ja celé poobedie pracujem na mojich esejách na prihlášku na univerzitu,“ povedal som, pokúšajúc sa z toho vyvliecť.

„Aha... no... ako som povedala, je to dôležité, ale snáď sa môžeme porozprávať v pondelok v škole...“

Na to som si uvedomil, že ma nenechá na pokoji, a tak či tak sme to neuzavreli. Môj mozog začal vymýšľať scenáre, zatiaľ čo som sa snažil vybrať, čo by som mal urobiť – hovoriť s ňou, keď nás budú vidieť všetci moji kamaráti, alebo hovoriť s ňou u nej doma. Aj keď ani jedna z možností nebola obzvlášť dobrá, niečo vzadu v mojej mysli mi pripomenulo, že ona mi pomohla, keď som to naozaj potreboval, a najmenej, čo som mohol urobiť, bolo vypočuť si, čo mi chcela povedať. Možno som nespoľahlivý, ale som milý nespoľahlivý, povedal som si.

Samozrejme, to neznamenalo, že by o tom niekto ďalší musel vedieť.

„Nie,“ povedal som, „dnešok je fajn...“

Dohodli sme sa, že sa stretneme o piatej, a zvyšok popoludnia ubiehal pomaly ako čínske mučenie vodou. Z domu som vyšiel o dvadsať minút skôr, takže som mal veľa času na to, aby som sa tam dostal. Môj dom sa nachádzal blízko nábrežia v historickej časti mesta, len pár domov od miesta, kde žil pirát Čierna Brada, prehliadnuc vnútrozemskú vodnú cestu. Jamie bývala na druhej strane mesta, za železničným prejazdom, takže mi to trvalo dlhšie.

Bol november a konečne sa ochladilo. Jednou z vecí, ktoré som mal na Beauforte naozaj rád, bol fakt, že jar trvala prakticky večne. V lete bolo horúco alebo v zime snežilo raz za šesť rokov a obdobie chladna trvalo asi týždeň v januári, ale väčšinou by ste si v zime vystačili s ľahkou bundou. Toto bol jeden z tých dokonalých dní bez jediného mráčika na oblohe. Prišiel som k Jamie práve načas a zaklopal som jej na dvere. Jamie otvorila a rýchly pohľad mi prezradil, že Hegbert nie je doma. Nebolo až tak teplo, aby sme si dali pohár čaju alebo limonády, a tak sme si bez pitia opäť sadli na stoličky na verande. Slnko začalo zapadať a na ulici nebolo nikoho. Tentokrát som si nemusel posúvať stoličku. Nikto s ňou nehýbal, odkedy som tu bol naposledy.

„Ďakujem, že si prišiel, Landon,“ povedala. „Viem, že máš toho veľa, a oceňujem, že si si na toto našiel čas.“

„Tak, čo je také dôležité?“ spýtal som sa, snažiac sa odtiaľ dostať najrýchlejšie, ako len bude možné.

Jamie, prvýkrát za celý ten čas, čo ju poznám, skutočne vyzerala nervózne, keď tam so mnou sedela. Spojila si ruky dokopy a zase ich rozplietla.

„Chcela som ťa požiadať o láskavosť,“ povedala vážne.

„Láskavosť?“

Prikývla.

Najprv som si myslel, že ma ide požiadať o pomoc s výzdobou kostola, ako spomínala na plese, alebo si možno potrebovala požičať auto mojej mamy na odvoz nejakých vecí sirotám. Jamie nemala vodičský preukaz a Hegbert poteboval ich auto, keďže chodieval na pohreby alebo musel vybavovať nejaké veci. Ale predsa len jej trvalo pár sekúnd, kým zo seba dostala slová.

Vzdychla si; ruky mala opäť spojené.

„Chcela som sa ťa spýtať, či by ti neprekážalo, keby si hral Toma Thorntona v školskej hre,“ povedala.

Tom Thornton, ako som predtým povedal, bol muž, ktorý hľadal hraciu skrinku pre svoju dcéru, ten, ktorý stretol anjela. Okrem anjela to bola najdôležitejšia rola.

„No... ja neviem,“ povedal som zmätene. „Myslel som, že Eddie Jones bude Tom. To nám povedala slečna Garberová.“

Eddie Jones sa, mimochodom, veľmi podobal na Careyho Dennisona. Bol chudý, s uhrami po celej tvári a zvyčajne, keď sa s vami rozprával, škúlil. Mal nervový tik a nemohol si pomôcť, ale vždy, keď bol nervózny, škúlil, čo bolo takmer stále. Pravdepodobne skončí tak, že bude chrliť svoj text ako psychotický slepec, ak ho umiestnite pred dav ľudí. Čo je ešte horšie, zajakával sa, a trvalo mu dlho, kým vôbec niečo povedal. Slečna Garberová mu dala tú úlohu len preto, že bol jediný, kto o ňu prejavil záujem, ale aj vtedy bolo očividné, že nechcela, aby ju dostal on, no nemala inú možnosť, keďže nikto iný nevystúpil.

„Slečna Garberová nepovedala presne to. Povedala, že Eddie by mohol dostať tú úlohu, ak sa o to nepokúsi nikto iný.“

„Nemôže to skúsiť nikto iný?“

Ale naozaj nikto taký nebol, to som vedel.

Kvôli Hegbertovej podmienke, že hrať môžu iba študenti vyššieho ročníka, bola tento rok hra ohrozená. Na strednej škole bolo asi päťdesiat maturantov, dvadsaťdva, ktorí bolo vo futbalovom tíme, a tí boli príliš zaneprázdnení, aby mohli chodiť na skúšky v divadle. Z tých zvyšných tridsiatich hrala viac ako polovica v kapele a tiež po škole nacvičovali. Rýchlym výpočtom vyšlo, že zostával asi tucet ďalších ľudí, ktorí by to mohli robiť.

Vôbec som nechcel hrať, a to nielen kvôli tomu, že som si uvedomil, že divadlo je tá najnudnejšia hodina, akú kto kedy vymyslel. Išlo o to, že som už vzal Jamie na ples, a keby bola anjel, nemohol som strpieť myšlienku, že by som s ňou nasledujúci mesiac mal tráviť každé popoludnie. To, že ma s ňou videli raz, úplne stačilo... Ale keby ma s ňou videli každý deň? Čo by povedali moji priatelia?

Ale mohol som povedať, že to bolo pre ňu veľmi dôležité. Vysvetlil to jediný fakt, že ma o to požiadala. Jamie nikdy nikoho nežiadala o láskavosť. Myslím, že niekde hlboko vo vnútri cítila, že by jej nikto neurobil láskavosť, kvôli tomu, kým bola. Keď som si to uvedomil, zosmutnel som.

„A čo Jeff Bangert? Ten by mohol,“ navrhol som.

Jamie potriasla hlavou. „Nemohol. Jeho otec je chorý a on musí po škole pracovať v obchode, kým sa znovu nepostaví na nohy.“

„A čo Darren Woods?“

„Ten si zlomil ruku minulý týždeň, keď sa pošmykol na člne. Má ju v sadre.“

„Naozaj? To som nevedel,“ povedal som vyhýbavo, ale Jamie vedela, čo robím.

„Modlila som sa za to, Landon,“ povedala jednoducho a druhý raz si vzdychla. „Naozaj by som chcela, aby bola hra tento rok výnimočná, nie kvôli mne, ale kvôli môjmu otcovi. Chcem, aby bola predvedená najlepšie. Viem, ako veľa to preňho bude znamenať, keď ma uvidí v úlohe anjela, pretože táto hra mu pripomína moju matku...“ odmlčala sa, sústreďujúc myšlienky. „Bolo by strašné, keby hra tento rok nemala úspech, hlavne keď v nej účinkujem ja.“

Na chvíľu sa zastavila a ako pokračovala, jej hlas naberal na emóciách.

„Viem, že Eddie by to zahral najlepšie, ako vie, naozaj. A vôbec sa nebojím, že by som sa strápnila, keby som hrala s ním. Skutočne je to veľmi milá osoba, ale povedal mi, že si to musí rozmyslieť. Niekedy ľudia zo školy vedia byť takí... takí... krutí, a ja nechcem, aby Eddiemu ublížili. Ale...“ zhlboka sa nadýchla, „ale pravý dôvod, prečo som ťa o to požiadala, je môj otec. Je to taký dobrý človek, Landon. Keby si ľudia robili žarty z jeho pamiatky na moju matku, zatiaľčo ja budem hrať... no, zlomilo by mu to srdce. A s Eddiem a so mnou... vieš, čo by ľudia povedali.

Prikývol som, pery stisnuté, a vedel som, že ja by som bol jedným z tých ľudí, o ktorých hovorila. V skutočnosti som ním už bol. Jamie a Eddieho sme volali „dynamické duo“ odvtedy, čo slečna Garberová oznámila, že oni dvaja budú mať hlavné úlohy. Celý ten fakt, že som to bol ja, kto s tým začal, spôsobil, že som sa cítil mizerne, takmer akoby mi bolo zle od žalúdka. Vzpriamila sa na svojej stoličke a smutne sa na mňa pozrela, akoby už vedela, že odmietnem. Myslím, že nevedela, ako sa cítim. Pokračovala.

„Viem, že prekážky sú vždy súčasťou Pánových plánov, ale nechce sa mi veriť, že je Pán krutý, hlavne k niekomu, ako je môj otec. Zasvätil svoj život Bohu, pracuje pre spoločnosť. A už stratil ženu a musel ma vychovávať sám. A preto ho tak veľmi ľúbim...“

Jamie sa otočila, ale videl som, že má v očiach slzy. Bolo to prvýkrát, čo som ju videl plakať. Myslím, že časť zo mňa chcela plakať tiež.

„Nežiadam ťa, aby si to urobil pre mňa,“ povedala ticho, „naozaj nie, a ak odmietneš, aj tak sa za teba budem modliť. Ale keby si chcel urobiť niečo pekné pre úžasného človeka, ktorý pre mňa znamená tak veľa... Budeš o tom aspoň rozmýšľať?“

Jej oči vyzerali ako oči kokršpaniela, ktorý práve zašpinil koberec. Pozeral som sa na svoje nohy.

„Nemusím o tom rozmýšľať,“ povedal som nakoniec. „Urobím to.“

Naozaj som nemal na výber, no nie?