Prvá vec, ktorú sme urobili, bola to, že sme povedali slečne Garberovej o našich plánoch so sirotami, a ona si pomyslela, že je to úžasný nápad. To bolo mimochodom jej obľúbené slovo – úžasný – po tom, ako vás privítala svojím „Ahóóój“. V pondelok, keď zistila, že viem svoj text, povedala „Úžasné!“ a v nasledujúcich dvoch hodinách to vždy, keď som dokončil výstup, zopakovala. Do konca skúšky som to počul asi štyri miliardy krát.
Ale slečna Garberová náš nápad prekonala. Povedala triede, čo robíme, a spýtala sa ostatných účinkujúcich, či by tiež boli ochotní hrať svoje úlohy, a tak by siroty mali skutočný zážitok. Spôsob, akým sa pýtala, naznačoval, že vôbec nemajú na výber, a obzerala sa po triede, čakajúc, že niekto prikývne, aby to bolo oficiálne. Nikto sa ani nepohol, s výnimkou Eddieho. Akosi vdýchol hmyz presne v tej chvíli a silno si kýchol. Hmyz mu vyletel z nosa, preletel ponad jeho lavicu a pristál priamo pri nohe Normy Jeanovej. Tá vyskočila zo svojej stoličky a nahlas vykríkla a ľudia po oboch jej stranách kričali „Fúúj... Nechutné!“ Zvyšok triedy sa začali obzerať a naťahovať krky, pokúšajúc sa zistiť, čo sa stalo, a v nasledujúcich desiatich sekundách vypukol v triede totálny blázinec. Pre slečnu Garberovú to bola presne taká odpoveď, akú potrebovala.
„Úžasne,“ povedala, uzatvárajúc diskusiu.
Medzitým Jamie začala byť naozaj vzrušená hraním pre siroty. Cez prestávku na skúške ma odtiahla nabok a poďakovala mi za to, že som na ne myslel. „Nijako si o tom nemohol vedieť,“ povedala takmer sprisahanecky, „ale rozmýšľala som o tom, čo urobiť tento rok pre siroty. Modlím sa za to už celé mesiace, pretože chcem, aby tieto Vianoce boli pre ne najvýnimočnejšie zo všetkých.“
„Prečo sú tieto Vianoce také dôležité?“ spýtal som sa jej a ona sa trpezlivo usmiala, akoby som jej položil otázku, ktorá nemala význam.
„Skrátka sú,“ povedala jednoducho.
Ďalší krok bol prediskutovať to s pánom Jenkinsom, riaditeľom sirotinca. Nikdy predtým som sa s ním nestretol, keďže sirotinec sa nachádzal v Morehead City, kam sa išlo z Beaufortu cez most, a ja som nikdy nemal žiadny dôvod ísť tam. Keď ma nasledujúci deň Jamie prekvapila s novinou, že sa s ním v ten večer stretneme, trochu som sa bál, že nie som celkom vhodne oblečený. Viem, že to bol sirotinec, ale chlap chce vždy urobiť dobrý dojem. Aj keď ma to nevzrušovalo tak ako Jamie (nikoho to nevzrušovalo tak ako Jamie), nechcel som byť považovaný za Grincha, ktorý sirotám zničil Vianoce.
Predtým, ako sme sa vybrali na stretnutie do sirotinca, sme museli ísť ku mne domov po auto mojej mamy a ja som zamýšľal prezliecť sa do niečoho slušnejšieho. Šli sme asi desať minút a Jamie toho počas cesty veľa nenahovorila, aspoň kým sme neprišli do môjho susedstva. Okolité domy boli obrovské a dobre udržiavané a ona sa pýtala, kto kde býva a aké sú tie domy staré. Odpovedal som jej na všetky otázky bez dlhšieho uvažovania, ale keď som otvoril dvere môjho domu, odrazu som si uvedomil, aký odlišný je tento svet v porovnaní s tým jej. Na tvári mala šokovaný výraz, keď sa rozhliadala po obývačke, vnímajúc životné podmienky.
Nepochybne to bol ten najprepychovejší dom, v akom sa kedy ocitla. O chvíľu neskôr som videl jej oči, ako sledujú obrazy lemujúce steny. Tak povediac mojich predchodcov. Tak ako mnoho južanských rodín, aj celá moja línia príbuzenstva sa dala vystopovať podľa tuctu tvárí, ktoré lemovali steny. Uprene na ne hľadela, očividne hľadajúc podobu, a potom upriamila svoju pozornosť na nábytok, ktorý stále vyzeral takmer nový, dokonca aj po dvadsiatich rokoch. Bol ručne vyrobený a zložený alebo vyrezávaný z mahagónového a čerešňového dreva a navrhnutý pre každú izbu zvlášť. Musel som pripustiť, že bol pekný, ale nebolo to nič, čím by som sa skutočne zaoberal. Pre mňa to bol jednoducho domov. Mojou obľúbenou časťou bolo okno mojej izby, z ktorého bol výhľad na hornú verandu. To boli moje únikové dvierka. Poukazoval som jej okolie, urobil som jej rýchlu prehliadku obývačky, knižnice, pracovne a Jamieine oči sa s každou novou izbou viac rozširovali. Moja mama sedela na slnku na verande, popíjala osviežujúci mentolový nápoj a čítala si, keď nás začula prichádzať. Vrátila sa dnu, aby nás pozdravila. Tuším som vám povedal, že každý dospelý v meste zbožňoval Jamie, a to vrátane mojej mamy. Hoci Hegbert spomínal meno našej rodiny v každej kázni, moja mama to nikdy nepoužila proti Jamie, kvôli tomu, aká bola milá. Tak sa chvíľu rozprávali, zatiaľčo ja som hore na poschodí prehadzoval skriňu, snažiac sa nájsť čisté tričko a kravatu.
Vtedy chlapci často nosili kravaty, hlavne keď sa mali stretnúť s autoritou. Kým som zišiel dole schodmi úplne prezlečený, Jamie už povedala mame o našom pláne.
„Je to úžasný nápad,“ povedala Jamie, žiariac. „Landon má naozaj mimoriadne srdce.“
Moja mama – po tom, ako sa uistila, že Jamie dobre rozumela – sa ku mne otočila so zdvihnutým obočím. Vytriešťala na mňa oči, akoby som bol mimozemšťan.
„Takže to bol tvoj nápad?“ spýtala sa mama. Tak ako každý v meste vedela, že Jamie neklamala.
Vyčistil som si hrdlo, mysliac na Erica a na to, čo som sa mu stále chystal urobiť. Zahŕňalo to melasu a mravce, len tak mimochodom.
„Tak nejak,“ povedal som.
„Úžasné.“ To bolo jediné slovo, ktoré dokázala vysloviť. Nechcela vedieť detaily, ale vedela, že som musel byť zahnaný do kúta, aby som urobil niečo takéto. Matky vždy vedia teké veci a ja som videl, ako ma zblízka pozoruje a snaží sa na to prísť. Aby som unikol jej zvedavému pohľadu, pozrel som sa na hodinky, predstierajúc prekvapenie, a povedal som Jamie, že by sme už mali ísť. Moja mama vytiahla z vrecka kľúče od auta a podala mi ich, pričom si ma stále premeriavala, až kým sme nevyšli von. Vydýchol som si od úľavy v domnienke, že som tomu nejako unikol, ale keď som s Jamie kráčal k autu, začul som matkin hlas znova.
„Príď k nám kedykoľvek, Jamie!“ kričala. „Si tu vždy vítaná.“
Dokonca aj matky vás vedia niekedy podraziť.
Stále som krútil hlavou, keď som nasadal do auta.
„Tvoja mama je úžasná žena,“ povedala Jamie.
Naštartoval som motor. „Áno,“ odvetil som, „to je.“
„A tvoj dom je krásny.“
„Hmm.“
„Mal by si byť šťastný.“
„Ach,“ povedal som, „veď som. Som priam najšťastnejší človek na svete.“
Akosi nezachytila sarkastický tón v mojom hlase.
Keď sme prišli do sirotinca, už sa stmievalo. Boli sme tam o trochu skôr a riaditeľ práve telefonoval. Bol to dôležitý hovor, a tak sa s nami nemohol stretnúť hneď, tak sme si urobili pohodlie. Čakali sme na lavičke vo vstupnej hale pred jeho dverami, keď sa ku mne Jamie otočila. V lone mala Bibliu. Možno ju potrebovala ako podporu, a možno to bol iba jej zvyk.
„Dnes ti to šlo naozaj dobre,“ povedala. „Myslím ten text.“
„Ďakujem,“ odpovedal som, pociťujúc pýchu a skľúčenosť zároveň. „Ale stále som sa nenaučil tie údery.“ To sme v žiadnom prípade nemohli nacvičovať na verande a dúfal som, že to nenavrhne.
„Naučíš sa. Je to ľahké, keď už vieš celý text.“
„Dúfam.“
Jamie sa usmiala a po chvíli zmenila tému, tak trochu ma vyvádzajúc z miery. „Rozmýšľaš niekedy o budúcnosti, Landon?“ spýtala sa.
Bol som prekvapený jej otázkou, pretože znela tak... normálne.
„Áno, samozrejme. Myslím,“ odpovedal som opatrne.
„Tak čo chceš robiť so svojím životom?“
Pokrčil som ramenami; bol som obozretný, kam tým mieri. „Ešte neviem. Túto časť som si ešte nepremyslel. V prvom rade pôjdem na UNC, aspoň dúfam. Najprv ma musia prijať.“
„Prijmú ťa,“ povedala.
„Ako vieš?“
„Pretože sa modlím aj za to.“
Keď to povedala, pomyslel som si, že mierime k diskusii o sile modlitby a viery, ale Jamie sa opäť vrátila k téme.
„A čo po univerzite? Čo chceš robiť potom?“
„Neviem,“ povedal som, mykajúc plecami. „Možno budem jednorukým drevorubačom.“
Nezdalo sa jej to vtipné.
„Podľa mňa by si sa mal stať ministrom,“ povedala vážne. „Myslím, že to vieš s ľuďmi, a oni by rešpektovali všetko, čo by si povedal.“
Aj keď tá predstava bola absolútne smiešna, vedel som, že to povedala zo srdca a myslela to ako kompliment.
„Ďakujem,“ povedal som. „Neviem, či budem robiť práve toto, ale som si istý, že si niečo nájdem.“ Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že sa konverzácia uviazla a že som bol na rade s položením otázky.
„A čo ty? Čo chceš robiť v budúcnosti?“ Jamie sa so vzdialeným pohľadom odvrátila, čo ma prinútilo uvažovať nad tým, na čo myslela, ale stratilo sa to takmer tak rýchlo, ako to prišlo.
„Chcem sa vydať,“ povedala ticho. „A potom chcem, aby ma môj otec viedol uličkou, a chcem, aby tam bol každý, koho poznám. Chcem kostol plný ľudí.“
„To je všetko?“ Aj keď som nebol proti sobášu, zdalo sa mi trochu hlúpe mať to ako životný cieľ.
„Áno,“ povedala. „To je všetko, čo chcem.“
Spôsob, akým to povedala, ma prinútil podozrievať ju, že si myslí, že by mohla skončiť ako slečna Garberová. Pokúsil som sa zlepšiť jej náladu, aj keď sa mi to stále zdalo trochu hlúpe.
„No, jedného dňa sa vydáš. Stretneš muža, s ktorým si budeš rozumieť, a on ťa požiada o ruku. A som si istý, že tvoj otec bude šťastný, keď ťa bude viesť uličkou.“
Nezmienil som tú časť o veľkom zástupe ľudí v kostole. Myslím, že to bola vec, ktorú som si nevedel predstaviť.
Jamie starostlivo premýšľala o mojej odpovedi, skutočne hĺbajúc nad spôsobom, akým som to povedal, hoci som nevedel prečo.
„Dúfam,“ povedala nakoniec.
Vedel som, že o tom už nechce hovoriť, nepýtajte sa ma ako, takže som začal s niečím novým.
„Tak, ako dlho už chodíš do sirotinca?“ opýtal som sa konverzačne.
„Už sedem rokov. Mala som desať, keď som sem prišla prvýkrát. Bola som mladšia ako veľa tunajších detí.“
„Máš to rada, alebo si z toho smutná?“
„Oboje. Niektoré z týchto detí prišli z naozaj hrozných pomerov. Láme ti to srdce, už keď o tom počúvaš. Ale keď ťa vidia prichádzať s nejakými knihami z knižnice alebo s novou hrou, ich úsmevy vezmú všetok smútok preč. Je to ten najkrajší pocit na svete.“ Keď hovorila, priam žiarila. Aj keď to nehovorila preto, aby som sa cítil vinný, presne tak som sa cítil. To bol jeden z dôvodov, prečo bolo také ťažké byť s ňou, ale potom som si na to celkom zvykol. Vedela vás trápiť všetkými možnými spôsobmi okrem toho bežného, ako som zistil.
V tej chvíli pán Jenkins otvoril dvere a pozval nás dnu. Jeho kancelária vyzerala skoro ako nemocničná izba, s čierno-bielou vykachličkovanou podlahou, bielymi stenami a stropom a kovovou skriňou pri stene. Tam, kde by mala byť posteľ, bol kovový stôl, ktorý vyzeral, akoby bol vylisovaný z montážnej linky. Bolo to takmer deprimujúco očistené od čohokoľvek osobného. Nebol tam jeden jediný obraz.
Jamie ma predstavila a ja som si s pánom Jenkinsom podal ruku. Keď sme sa usadili, Jamie sa rozhovorila. Boli starí priatelia, to bolo hneď vidieť, a pán Jenkins ju srdečne objal, hneď ako vstúpila. Po tom, ako si vyhladila sukňu, sa Jamie pustila do vysvetľovania nášho plánu. Pán Jenkins videl hru pred niekoľkými rokmi a takmer od začiatku presne vedel, o čom hovorí. No hoci mal pán Jenkins Jamie veľmi rád a vedel, že to myslí dobre, nemyslel si, že je to dobrý nápad.
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ povedal.
Preto som vedel, že si to myslí.
„Prečo nie?“ spýtala sa Jamie so zvrašteným obočím.
Vyzerala byť naozaj zmätená jeho nedostatkom nadšenia.
Pán Jenkins zdvihol ceruzku a začal ňou ťukať po stole, očividne sám rozmýšľajúc, ako to vysvetliť. Po chvíli položil ceruzku a vzdychol si.
„Je to síce úžasná ponuka a viem, že by si chcela urobiť niečo výnimočné, ale tá hra je o otcovi, ktorý si nakoniec uvedomí, ako veľmi ľúbi svoju dcéru.“ Nechal tie slová chvíľu visieť vo vzduchu a opäť zodvihol ceruzku. „Vianoce sú tu dosť ťažké aj bez toho, aby sa deťom pripomínalo, čo im chýba. Myslím, že keby deti videli niečo také...“
Ani to nemusel dokončiť. Jamie si prikryla ústa dlaňou. „Ach,“ povedala rýchlo, „máte pravdu. Nad tým som nerozmýšľala.“
Aby som vám pravdu povedal, ani ja nie. Ale bolo očividné, že pám Jenkins má pravdu.
Ale poďakoval nám a rozhovoril sa o tom, čo mal v pláne namiesto toho.
„Máme malý strom a pár darčekov – niečo, o čo sa môžu všetci podeliť. Radi vás tu na Štedrý večer privítame...“
Po tom, ako sme sa rozlúčili, sme s Jamie kráčali potichu, bez toho, že by sme si niečo povedali. Vedel som, že je smutná. Čím dlhšie som poznal Jamie, tým viac som si uvedomoval, že má veľa rôznych pocitov - nebola vždy veselá a šťastná. Verte tomu či nie, vtedy som si prvýkrát uvedomil, že do istej miery je úplne rovnaká ako my ostatní.
„Je mi ľúto, že to nevyšlo,“ povedal som mierne.
„Aj mne.“
Opäť mala v očiach ten vzdialený pohľad, chvíľku predtým, ako spustila.
„Len som pre ne tento rok chcela urobiť niečo iné. Niečo výnimočné, čo by si navždy zapamätali. Bola som si istá, že to bude toto...“ Vzdychla si. „Pán má zrejme plán, o ktorom ja ešte neviem.“
Dlho bola ticho a ja som sa na ňu hľadel. Vidieť Jamie cítiť sa zle bolo takmer horšie ako cítiť sa zle kvôli nej. Narozdiel od Jamie, ja som si zaslúžil cítiť sa zle kvôli sebe – vedel som, aká som bol osoba. Ale ona...
„Keď sme už tu, nechceš sa ísť pozrieť na deti?“ spýtal som sa do ticha. Bola to jediná vec, ktorú som dokázal vymyslieť, aby sa cítila lepšie. „Môžem ťa počkať tu, kým sa s nimi porozprávaš, alebo môžem ísť do auta, ak chceš.“
„Nenavštívil by si ich so mnou?“ spýtala sa odrazu.
Ak mám byť úprimný, nebol som si istý, že je to pre mňa to pravé, ale vedel som, že naozaj chcela, aby som šiel. A cítila sa tak zle, že som jej odpovedal automaticky.
„Samozrejme, že pôjdem.“
„Teraz budú v spoločenskej miestnosti. Vždy sú tam o takomto čase,“ povedala.
Prešli sme chodbou na koniec haly, kde boli otvorené dvere do veľkej miestnosti.
Vo vzdialenom rohu bola televízia a asi tridsať skladacích stoličiek rozložených okolo nej. Deti sedeli na stoličkách, natlačené okolo telky, a len tie v prvom rade mali dobrý výhľad.
Poobzeral som sa po miestnosti. V rohu stál starý pingpongový stôl. Jeho povrch bol popraskaný a zaprášený, sieť nebolo nikde vidieť. Na stole stálo pár polystyrénových pohárov a ja som vedel, že neboli použité niekoľko mesiacov, možno rokov. Pozdĺž steny vedľa pingpongového stola visela súprava políc s niekoľkými hračkami, puzzle a zopár hier. Nebolo tam toho veľa a to, čo tam bolo, vyzeralo, akoby v tejto miestnosti bolo už dlhý čas. Pozdĺž najbližších stien boli malé samostatné stolíky zasypané novinami počmáranými pastelkami.
Na okamih sme sa zastavili vo dverách. Ešte si nás nikto nevšimol, tak som sa spýtal, načo tam sú tie noviny.
„Nemajú omaľovánky,“ zašepkala, „tak používajú noviny.“ Nepozrela sa na mňa, keď hovorila - jej pozornosť bola zameraná na deti. Opäť sa začala usmievať.
„Toto sú všetky hračky, ktoré majú?“ opýtal som sa.
Prikývla. „Áno, okrem plyšových zvieratiek. Tie majú dovolené mať vo svojich izbách. Všetky ostatné veci sú tu.“
Myslím, že si na to zvykla. Mňa celá tá prázdnota miestnosti deprimovala. Nedokázal by som si predstaviť, že by som mal žiť na takomto mieste.
Jamie a ja sme nakoniec vošli do miestnosti a jedno z detí sa otočilo za zvukom našich krokov. Mohlo mať asi osem rokov, s červenými vlasmi a pehami, dva predné zuby mu chýbali.
„Jamie!“ zakričal šťastne, keď ju zbadal, a znenazdajky sa všetky hlavy otočili. Deti vo vekovom rozsahu od päť do dvanásť, viac chlapcov ako dievčat. V dvanástich boli posielané k pestúnskym rodičom, ako som sa neskôr dozvedel.
„Ahoj, Roger,“ odpovedala Jamie, „ako sa máš?“
Na to sa Roger a niekoľko ďalších začalo zhromažďovať okolo nás. Iní nás ignorovali a posunuli sa bližšie k televízii, keď sa uvoľnili miesta v prednom rade. Jamie ma predstavila jednému zo starších detí, ktoré pristúpilo bližšie a spýtalo sa, či som jej priateľ. Z jeho tónu som usúdil, že má o Jamie rovnakú mienku ako väčšina ľudí na našej strednej.
„Je to len kamarát,“ povedala. „Ale je veľmi milý.“
Ďalšiu hodinu sme strávili s deťmi. Bol som zasypaný otázkami, kde bývam a či mám veľký dom alebo aké mám auto, a keď sme nakoniec museli odísť, Jamie sľúbila, že sa čoskoro vráti. Všimol som si, že nesľúbila, že prídem s ňou.
Keď sme sa vracali k autu, povedal som: „Sú to zlaté deti.“ Pokrčil som ramenami. „Teší ma, že im chceš pomáhať.“
Jamie sa otočila ku mne a usmiala sa. Vedela, že k tomu nebolo čo dodať, ale všimol som si, že stále uvažovala o tom, čo pre ne urobí na Vianoce.
Komentáre