Večer, keď sa hrala hra, bol chladný a svieži, obloha úplne čistá bez náznaku oblakov. Museli sme prísť o hodinu skôr a ja som sa celý deň cítil poriadne zle kvôli tomu, čo som predchádzajúci večer povedal Jamie. Vždy ku mne bola milá a ja som vedel, že som sa správal ako hlupák. Zazrel som ju vo vstupnej hale a chcel som sa jej ísť ospravedlniť za to, čo som povedal, ale stratila sa v dave ľudí, skôr ako som dostal šancu.
Keď som prišiel do Divadla, už tam bola, videl som ju rozprávať sa so slečnou Garberovou a s Hegbertom za oponou.
Každý bol v pohybe v snahe dostať zo seba nervozitu, ale ona vyzerala podivuhodne ľahostajne. Ešte si neobliekla kostým - mala mať biele, voľne splývajúce šaty, ktoré jej dodávali anjelský vzhľad – no na sebe mala stále ten istý sveter, ktorý mala oblečený v škole. Napriek obavám z toho, ako by mohla reagovať, vykročil som k nim.
„Ahoj, Jamie,“ povedal som. „Dobrý večer, reverend... slečna Garberová.“
Jamie sa ku mne otočila.
„Ahoj, Landon,“ povedala potichu. Tušil som, že aj ona myslí na predchádzajúci večer, pretože sa na mňa neusmiala ako vždy, keď ma videla. Spýtal som sa, či by som s ňou mohol hovoriť, a tí dvaja nás nechali samých. Videl som, ako nás Hegbert a slečna Garberová pozorujú, keď sme šli nabok, preč z dosahu počutia.
Nervózne som sa poobzeral po javisku.
„Ospravedlňujem sa za tie veci, čo som povedal včera večer,“ začal som. „Viem, že asi zranili tvoje city, a nemal som ich povedať.“ Pozrela sa na mňa, akoby premýšľala, či mi má uveriť.
„Máš na mysli tie veci, ktoré si povedal?“ povedala nakoniec.
„Mal som len zlú náladu, to je všetko. Niekedy tak trochu vybuchnem.“ Vedel som, že som v skutočnosti nezodpovedal jej otázku.
„V poriadku,“ povedala. Povedala to tak ako v tú noc predtým a potom sa obrátila k prázdnym sedadlám v hľadisku. Opäť mala v očiach ten smutný pohľad.
„Pozri,“ povedal som, načahujúc sa za jej rukou, „sľubujem, že to kvôli tebe dokážem.“ Nepýtajte sa ma, prečo som to povedal - jednoducho sa mi to v tej chvíli zdalo správne.
Po prvýkrát v ten večer sa usmiala.
„Ďakujem ti,“ povedala, otočiac sa ku mne.
„Jamie?“
Jamie sa otočila. „Áno, slečna Garberová?“
„Myslím, že sme pripravení.“ Slečna Garberová naznačovala rukou.
„Musím ísť,“ povedala mi.
„Viem.“
„Zlom väz?“ povedal som. Želať niekomu veľa šťastia pred hrou vraj prináša smolu. Preto vám každý hovorí „zlomte väz“.
Pustil som jej ruku. „Obaja to zvládneme. Sľubujem.“
Potom sme sa už museli začať chystať a šli sme každý svojou cestou. Vydal som sa smerom ku chlapčenskej šatni. Divadlo bolo značne prepracované, ak vezmeme do úvahy, že sa nachádzalo v Beauforte, s oddelenými šatňami, ktoré nám dávali pocit, že sme skutoční herci, a nie študenti. Môj kostým, ktorý bol v Divadle, som už mal v šatni. Miery nám vzali už predtým na skúškach, aby nám kostýmy mohli upraviť, a ja som sa práve obliekal, keď neohlásene vstúpil do šatne Eric. Eddie bol stále v šatni, obliekal si svoj kostým nemého tuláka, a keď zbadal Erica, zatváril sa vystrašene. Eric si z neho aspoň raz za týždeň vystrelil a Eddie vzal nohy na ramená tak rýchlo, ako mohol, vyvliekajúc jednu nohu z kostýmu na ceste von z dverí. Eric ho ignoroval a sadol si na toaletný stolík pred zrkadlom.
„Tak,“ povedal Eric so šibalským úškľabkom na tvári, „čo sa chystáš urobiť?“
Čudne som sa naňho pozrel. „Čo tým myslíš?“ opýtal som sa.
„Tá hra, tyhlupák. Chystáš sa zbabrať text alebo niečo také?“
Pokrútil som hlavou. „Nie.“
„Tak zvaliť kulisy?“ Každý vedel o kulisách.
„Ani to som nezamýšľal,“ povedal som pevne.
„Chceš povedať, že nič nespravíš?“
Prikývol som. Ani mi nenapadlo, že by som niečo také urobil. Dlho sa na mňa díval, akoby som bol niekto, koho nikdy predtým nevidel.
„Tuším si konečne vyrástol, Landon,“ povedal nakoniec. Vzhľadom na to, že co povedal Eric, som si nebol istý, či to myslel ako kompliment. Hoci na druhú stranu som vedel, že má pravdu.
V hre je Tom Thornton uchvátený, keď po prvý raz uvidí anjela, a preto ide s ním podeliť sa o Vianoce s menej šťastnými.
Prvé Tomove slová sú „Si nádherná,“ a ja som ich mal povedať, akoby mi vychádzali z hĺbky srdca. To bol kľúčový moment celej hry a určovalo to náladu všetkého, čo sa malo diať potom. Problém bol v tom, že tento text som ešte stále nezvládol. Samozrejme, že som to vedel povedať, ale tie slová nezneli dostatočne presvedčivo, keďže som ich hovoril asi tak, ako by ich povedal každý pri pohľade na Jamie, s výnimkou Hegberta. To bola jediná scéna, pri ktorej slečna Garberová nikdy nepovedala slovo úžasné, a z toho som bol nervózny. Pokúšal som si predstaviť, že anjelom je niekto iný, aby som to vedel zahrať správne, ale musel som sa sústrediť na toľko iných vecí, že mi to ani nenapadlo.
Jamie bola ešte stále v šatni, keď sa opona odtiahla. Predtým som ju nevidel, ale to bolo v poriadku. V prvých scénach sa vôbec neobjavovala – boli hlavne o Tomovi Thorntonovi a jeho vzťahu k dcére.
Nemyslel som si, že budem taký nervózny, keď vystúpim na javisko, keďže som toľko nacvičoval, ale keď sa to už deje, zasiahne vás to rovno medzi oči. Divadlo bolo úplne plné a ako slečna Garberová predpokladala, vzadu museli pridať dva ďalšie rady sedadiel. Obyčajne tam bolo miesto pre štyristo ľudí, no s týmito sedadlami tu bolo najmenej ďalších päťdesiat ľudí. Navyše, ľudia stáli pri stenách, natlačení ako sardinky.
Hneď ako som vystúpil na javisko, každý stíchol. Všimol som si, že vačšinu ľudí tvorili hlavne staré modrovlasé dámy, tie, ktoré v nedeľňajšie doobedia hrávajú bingo a pijú Krvavú Mary, hoci vzadu som si všimol aj Erica so všetkými mojimi kamarátmi. Bolo to vyslovene desivé, ak viete, čo mám na mysli, stáť pred nimi, zatiaľčo všetci čakali, kým niečo poviem.
Tak som sa snažil najviac, ako som vedel, aby som to dostal z hlavy. Sally, jednooké čudo, hrala moju dcéru, pretože bola taká malá, a prvé scény sme zahrali tak, ako sme ich nacvičili. Nikto z nás nepokazil text, aj keď to nebolo veľkolepé. Keď sme zatiahli oponu pre druhé dejstvo, museli sme rýchlo popresúvať kulisy. Tentoraz pomáhal každý a moje prsty vyviazli bez zranenia, pretože som sa za každú cenu snažil vyhnúť Eddiemu.
Stále som nevidel Jamie – asi bola oslobodená od presúvania kulís, pretože jej kostým bol vyrobený z ľahkého materiálu a roztrhol by sa, keby sa zachytila o niektorý z tých klincov – ale nemal som veľa času myslieť na Jamie, keďže sme toho mali tak veľa. Vzápätí sa opona opäť odtiahla a ja som bol späť vo svete Hegberta Sullivana, prechádzal som okolo výkladov a hľadal hraciu skrinku, ktorú chcela moja dcéra na Vianoce. Bol som otočený chrbtom k miestu, odkiaľ vošla Jamie, ale počul som, ako ľudia kolektívne zadržali dych, keď sa objavila na javisku. Predtým tam bolo ticho, no teraz všetci úplne zmĺkli. Potom som kútikom oka zazrel, ako sa Hegbertovi chveje brada. Pripravil som sa, že sa otočím, a keď som to urobil, uvidel som, čo sa deje. Po prvýkrát, odkedy som ju poznal, jej medovo sfarbené vlasy neboli zviazané v pevnom cope. Namiesto toho jej voľne splývali, dlhšie, než som si myslel, siahajúce jej pod lopatky. Vo vlasoch mala trblietky, odrážajúce svetlá z javiska, jagajúce sa ako svätožiara. V kontraste s jej voľne splývajúcimi bielymi šatami ušitými presne pre ňu bolo absolútne úžasné na ňu hľadieť. Nevyzerala ako dievča, s ktorým som vyrastal, alebo dievča, ktoré som nedávno spoznal. Na tvári mala aj trochu mejkapu – nie veľa, iba toľko, aby zvýraznil hebkosť jej rysov. Nepatrne sa usmievala, akoby poznala tajomstvo blízke jej srdcu, ako niečo, čo ju volalo.
Vyzerala presne ako anjel.
Viem, že mi trochu padla sánka, a dlhý čas som tam len stál a pozeral sa na ňu, šokovaný v tichu, kým som si konečne spomenul, že mám predniesť svoj text. Zhlboka som sa nadýchol a povedal to.
„Si nádherná,“ povedal som jej konečne a myslím, že každý v celom hľadisku, od modrovlasých dám vpredu po mojich kamarátov v zadnom rade, vedel, že som to tak naozaj myslel.
Úplne prvýkrát som ten text zvládol.
Komentáre