„Si prvý chlapec, ktorého som kedy pobozkala,“ povedala mi.
Bolo to pár dní pred Novým rokom a Jamie a ja sme stáli na Iron Steamer Pier v Pine Knoll Shores. Aby sme sa tam dostali, museli sme prejsť cez most ponad vnútrozemskú vodnú cestu a ísť ďalej cez ostrov. Dnes má toto miesto jeden z najdrahších plážových pozemkov v celom štáte, ale vtedy to boli hlavne pieskové presypy, usadené pri prímorskom štátnom lese.
„Myslel som si to,“ povedal som.
„Prečo?“ spýtala sa naivne. „Robila som to zle?“ Nevyzerala, že by bola príliš zronená, keby som povedal áno, ale nebola by to pravda.
„Bozkávaš sa výborne,“ povedal som, stisnúc jej ruku.
Prikývla a otočila sa k oceánu, opäť s tým vzdialeným pohľadom v očiach. V poslednom čase to robila často. Nevšímal som si to, kým na mňa to ticho nezačalo doliehať.
„Si v poriadku, Jamie?“ spýtal som sa nakoniec.
Namiesto odpovede zmenila tému.
„Bol si už niekedy zaľúbený?“ opýtala sa ma.
Rukou som si prehrabol vlasy a venoval jej jeden z tých pohľadov. „Myslíš okrem terajška?“
Povedal som to tak, ako by to bol povedal James Dean, spôsobom, ktorý mi poradil Eric pre prípad, že by mi nejaké dievča položilo tú otázku. Eric to s dievčatami naozaj vedel.
„Hovorím vážne, Landon,“ povedala, vrhajúc na mňa nedôverčivý pohľad.
Myslím, že Jamie tie filmy tiež videla. Uvedomil som si, že pri Jamie sa mi vždy zdalo, že prechádzam z vysokej rýchlosti na nízku a zase naspäť na vysokú rýchlejšie, než by som stihol zabiť komára. Nebol som si istý, či sa mi páči táto časť nášho vzťahu, hoci, ak mám byť úprimný, to ma držalo na nohách. Stále som sa cítil vyvedený zmiery, keď som rozmýšľal nad jej otázkou.
„Vlastne áno,“ povedal som konečne.
Jej oči sa stále upierali na oceán. Myslím, že si myslela, že hovorím o Angele, no keď som sa na to pozrel s odstupom času, uvedomil som si, že to, čo som cítil k Angele, bolo niečo úplne iné ako to, čo som cítil vtedy.
„Ako si vedel, že je to láska?“ spýtala sa ma.
Pozoroval som, ako sa jej vlasy zľahka hýbu vo vánku, a vedel som, že nemám čas predstierať, že som niekým, kým som v skutočnosti nebol.
„No,“ povedal som vážne, „vieš, že je to láska, keď to jediné, čo chceš, je byť s dotyčnou osobou, a keď akosi vieš, že dotyčná osoba to cíti rovnako.“
Jamie uvažovala o mojej odpovedi a potom sa mdlo usmiala.
„Máš pravdu,“ povedala jemne. Čakal som, že ešte niečo dodá, no neurobila to, a ja som si uvedomil ďalšiu vec. Jamie možno nemala toľko skúseností s chlapcami, no ak vám mám pravdu povedať, poriadne ma naťahovala.
Počas posledných dvoch dní, napríklad, nosila vlasy opäť v cope.
Na Nový rok som vzal Jamie von na večeru. Bolo to úplne prvé ozajstné rande, na ktorom bola, a išli sme do malej pobrežnej reštaurácie v Morehead City, na mieste zvanom U Flauvina. U Flauvina bol ten typ reštaurácie, kde na každý stôl dávajú obrus, sviečky a päť druhov strieborného príboru. Čašníci nosia bielu a čiernu ako lokaji a keď ste sa pozreli von cez obrovské okná, ktoré lemovali celú stenu, mohli ste pozorovať svit mesiaca, zrkadliaci sa na pomaly sa vlniacej vode.
Bol tu tiež klavirista a spevák, nie každú noc alebo každý víkend, ale cez prázdniny, keď očakávali, že bude plno. Musel som urobiť rezerváciu a prvýkrát, keď som volal, povedali, že majú obsadené, no potom im volala moja mama a, viete ako to je, niečo sa uvoľnilo. Myslím, že majiteľ potreboval láskavosť od môjho otca alebo niečo také, alebo ho jednoducho iba nechcel nahnevať, vediac, že môj starý otec bol stále nažive a tak.
V skutočnosti to bol nápad mojej mamy, aby som Jamie vzal na nejaké jedinečné miesto. Niekoľko dní predtým, v jednom z tých dní, keď mala Jamie vlasy v cope, som sa s mamou rozprával o veciach, ktorými som prechádzal.
„Myslím iba na ňu, mami,“ priznal som. „Teda, viem, že ma má rada, ale neviem, či cíti to isté, čo ja.“
„Znamená pre teba tak veľa?“ spýtala sa.
„Áno,“ povedal som ticho.
„Tak teda, čo si doteraz urobil?“
„Čo tým myslíš?“
Mama sa usmiala. „Myslím tým, že mladé dievčatá, a to aj Jamie, sa rady cítia výnimočné.“
Chvíľku som nad tým trošku zmätene uvažoval. Nebolo to to, o čo som sa snažil?
„No, chodím za ňou každý deň,“ povedal som.
Mama mi položila ruku na koleno. Aj keď nebola najlepšia gazdiná a niekedy som s ňou nevychádzal najlepšie, ako som predtým povedal, naozaj to bola láskavá žena.
„Chodiť k nej domov je pekná vec, no nie je to práve najromantickejšie. Mal by si urobiť niečo, čím jej skutočne prejavíš svoje city.“
Mama navrhla kúpiť nejakú voňavku a aj keď viem, že Jamie by asi potešilo, keby ju dostala, nezdalo sa mi to ako to pravé. Z jedného dôvodu, a to, že Hegbert jej nedovolil nosiť mejkap – s jedinou výnimkou vo vianočnej hre – som si bol istý, že by voňavku nepoužívala. To som povedal aj mojej mame a vtedy navrhla, aby som ju vzal von na večeru.
„Nemám žiadne peniaze,“ povedal som jej skľúčene. Hoci bola moja rodina bohatá a dávala mi vreckové, nikdy mi nedali viac, keď som ho minul príliš rýchlo. „Buduje to zodpovednosť,“ povedal môj otec, keď mi to raz vysvetľoval.
„Čo sa stalo s tvojimi peniazmi v banke?“
Vzdychol som si a mama potichu sedela, kým som jej opisoval, čo som urobil. Keď som skončil, tvárou jej prebehol spokojný výraz, akoby tiež vedela, že som konečne dospel.
„Nechaj ma o tom porozmýšľať,“ povedala jemne. „Ty len zisti, či by šla a či to reverend Sullivan dovolí. Ak bude môcť, nejako to zariadime. Sľubujem.“
Nasledujúci deň som šiel do kostola. Vedel som, že Hegbert bude vo svojej kancelárii. Jamie som sa ešte nespýtal, pretože som si domyslel, že bude potrebovať jeho dovolenie, a z nejakého dôvodu som to chcel byť ja, kto ho požiada. Asi to malo niečo spoločné s tým, že Hegbert ma nevítal práve s otvorenou náručou, keď som prišiel. Kedykoľvek ma videl prichádzať – asi mal šiesty zmysel ako Jamie – odhrnul závesy a rýchlo stiahol hlavu naspäť, mysliac si, že som ho nevidel. Keď som zaklopal, trvalo mu dlho, kým otvoril dvere, ako keby musel prísť z kuchyne.
Dlho sa na mňa pozeral, potom sa zhlboka nadýchol a pokrútil hlavou predtým, než konečne pozdravil. Dvere boli čiastočne otvorené a ja som videl, ako sedí za svojím stolom s okuliarmi na nose. Prezeral si nejaké papiere – vyzerali takmer ako finančné – a domyslel som si, že sa snaží určiť rozpočet na nasledujúci rok. Aj kňazi museli platiť účty.
Zaklopal som na dvere a on so záujmom vzhliadol, akoby očakával niektorého člena kongregácie, a potom zvraštil obočie, keď uvidel, že som to ja.
„Dobrý deň, reverend Sullivan,“ povedal som slušne. „Máte chvíľku času?“
Vyzeral ešte unavenejšie ako zvyčajne, a tak som sa domnieval, že sa necíti najlepšie.
„Ahoj, Landon,“ povedal unavene.
Mimochodom, špeciálne pre túto príležitosť som si obliekol sako a viazanku. „Môžem vstúpiť?“
Nepatrne prikývol a ja som vstúpil do kancelárie. Posunkom mi naznačil, aby som si sadol na stoličku oproti nemu.
„Čo môžem pre teba urobiť?“ spýtal sa.
Nervózne som sa zamrvil na stoličke. „Takže, pane, chcel som sa vás niečo opýtať.“
Pozorne sa na mňa zahľadel a až potom prehovoril. „Má to niečo spoločné s Jamie?“
Zhlboka som sa nadýchol.
„Áno, pane. Chcel som sa spýtať, či by vám neprekážalo, keby som ju na Nový rok vzal na večeru.“
Vzdychol si. „To je všetko?“ povedal.
„Áno, pane,“ odvetil som. „Privediem ju domov, kedykoľvek poviete.“
Dal si dole okuliare, poutieral si ich vreckovkou a potom si ich opäť nasadil. Určite tým chcel získať čas na rozmyslenie.
„Pripoja sa aj tvoji rodičia?“ spýtal sa.
„Nie, pane.“
„V tom prípade si myslím, že to nebude možné. Ale ďakujem, že si najprv prišiel požiadať o dovolenie.“ Pozrel sa na svoje papiere, naznačujúc, že je čas, aby som odišiel. Vstal som a vykročil som ku dverám. Keď som bol na odchode, znovu som sa obrátil k nemu.
„Reverend Sullivan?“
Vzhliadol v prekvapení, že som ešte stále tam. „Mrzí ma všetko, čo som robil, keď som bol mladší, a je mi ľúto, že som s Jamie vždy nezaobchádzal tak, ako si zaslúžila. Ale to sa odteraz zmení. Sľubujem vám to.“
Vyzeral, že sa pozerá rovno cezo mňa. Nestačilo to.
„Milujem ju,“ povedal som nakoniec a jeho pozornosť sa opäť sústredila na mňa.
„Ja to viem,“ povedal smutne, „ale nechcem, aby jej niekto ublížil.“ Aj keď som si to asi len predstavoval, zdalo sa mi, že jeho oči sa napĺňajú slzami.
„To by som jej nikdy neurobil,“ povedal som.
Odvrátil sa odo mňa a zahľadel sa von oknom na zimné slnko, snažiace sa preraziť si cestu cez oblaky. Bol to sivý deň, chladný a mrazivý.
„Bude doma do desiatej,“ povedal nakoniec, akoby vedel, že urobil zlé rozhodnutie.
Usmial som sa a chcel som mu poďakovať, no nespravil som to. Usúdil som, že chce byť sám. Keď som sa na ceste von pozrel cez rameno, zmiatlo ma, že má hlavu v dlaniach.
O hodinu neskôr som sa spýtal Jamie. Prvé, čo vyslovila, bolo, že si nemyslí, že bude môcť ísť, no ja som jej povedal, že som už hovoril s jej otcom. Vyzerala prekvapene a myslím, že to malo vplyv na to, ako ma od tej chvíle vnímala. Jediné, čo som jej nepovedal, bolo to, že Hegbert vyzeral, akoby plakal, keď som vychádzal z dverí. Nielenže som tomu absolútne nerozumel, no hlavne som ju nechcel znepokojovať. Ale v ten večer som znova hovoril s mamou a tá prišla s jednoduchým vysvetlením a, úprimne, to mi dávalo dokonalý zmysel. Hegbert si musel uvedomiť, že jeho dcéra dospieva a že ju pomaly stráca a prenecháva mne. Do určitej miery som dúfal, že je to pravda.
Vyzdvihol som ju presne podľa plánu. Aj keď som ju nepožiadal, aby si nechala rozpustené vlasy, urobila to pre mňa. Ticho sme prešli cez most a popri nábreží k reštaurácii. Keď sme vošli dnu, objavil sa sám majiteľ a priviedol nás k nášmu stolu. Bol to jeden z tých lepších.
Keď sme tam prišli, bolo už preplnené a všade okolo nás sa zabávali ľudia. Na Nový rok sa obliekali elegantne a my sme tam boli jediní tínedžeri. No nemyslím si, že sme vyzerali, že tam nepatríme.
Jamie nikdy predtým U Flauvina nebola a chvíľku jej trvalo, kým si zvykla. Vyzerala nervózne šťastná a ja som vedel, že moja mama mala výborný nápad.
„Je to tu úžasné,“ povedala mi. „Ďakujem, že si ma pozval.“
„S radosťou,“ povedal som úprimne.
„Už si tu niekedy bol?“
„Niekoľkokrát. Moji rodičia sem radi chodia, keď sa otec vráti z Washingtonu.“
Pozrela sa von oknom na loď so žiarivými svetlami, ktorá sa plavila okolo reštaurácie. Chvíľku vyzerala očarená.
„Je to tu nádherné,“ povedala.
„Aj ty si nádherná,“ odpovedal som.
Jamie sa začervenala. „To nemyslíš vážne.“
„Áno,“ povedal som ticho, „myslím.“
Kým sme čakali na večeru, držali sme sa za ruky a rozprávali sme sa o veciach, ktoré sa stali v uplynulých mesiacoch. Smiala sa, keď sme si spomenuli ples, a ja som si konečne priznal, prečo som ju vtedy požiadal, aby išla so mnou. Dobre sa s ňou o tom žartovalo – veselo sa na tom smiala - a ja som vedel, že na to už prišla aj sama.
„Vzal by si ma na ples znovu?“ doberala si ma.
„Rozhodne.“
Večera bola výborná – obaja sme si objednali morské plody a šalát a keď nám čašník nakoniec odniesol taniere, pustila sa hudba. Zostávala nám hodina, kým som ju musel odprevadiť domov, a ja som ju požiadal o tanec. Zo začiatku sme boli jediní na parkete a každý nás sledoval. Myslím, že všetkým bolo jasné, čo k sebe cítime, a pripomenulo im to ich mladosť. Videl som, ako na nás túžobne s úsmevom hľadia. Svetlá boli stlmené a keď spevák spustil pomalú melódiu, pritiahol som si ju so zavretými očami bližšie k sebe, uvažujúc, či som už niekedy vo svojom živote zažil niečo také dokonalé a zároveň vedieť, že nie.
Bol som zaľúbený a ten pocit bol oveľa krajší, ako som si kedy predstavoval.
Po Novom roku sme spolu strávili ďalší týždeň a pol, robiac veci, ktoré v tom čase robievali mladé páry, aj keď Jamie sem-tam vyzerala unavene a apaticky. Trávili sme čas dole pri rieke Neuse hádzaním kamienkov do vody a pozorovaním vĺn a pritom sme sa rozprávali alebo sme šli na pláž blízko Fort Macon.
Hoci bolo zima a oceán mal farbu železa, bolo to niečo, čo nás oboch bavilo. Asi po hodine ma Jamie požiadala, aby som ju odviezol domov, a v aute sme sa držali za ruky. Niekedy sa mi zdalo, že zaspí skôr, ako sa dostaneme domov, zatiaľ čo inokedy bola cestou domov taká plná energie, že som sa len ťažko dostal k slovu.
Samozrejme, že tráviť čas s Jamie znamenalo aj robiť veci, ktoré má rada ona. Aj keď by som nikdy nešiel na jej hodinu čítania Biblie – nechcel som pred ňou vyzerať ako idiot – dvakrát sme navštívili sirotinec a zakaždým, keď sme tam boli, som sa tam cítil viac ako doma. No raz sme museli odísť skôr, pretože dostala horúčku. Ešte aj môjmu neodbornému zraku bolo jasné, že jej tvár horela.
Bozkávali sme sa, no nie zakaždým, keď sme boli spolu, a ani som nepomyslel na to, aby sme sa posunuli do ďalšej fázy. Ani to nebolo treba. Bolo to pekné, keď som ju bozkával, láskavé a pravé, a to mi stačilo. Čím častejšie sme sa bozkávali, tým viac som si uvedomoval, že Jamie bola celý život nepochopená, nielen mnou, ale každým.
Jamie nebola iba reverendova dcéra, niekto, kto číta Bibliu a snaží sa pomáhať ostatným. Jamie bola taktiež sedemnásťročné dievča s rovnakými túžbami a pochybnosťami, aké som mal aj ja. Aspoň tak som to predpokladal, kým sa mi konečne nezdôverila.
Nikdy nezabudnem na ten deň, pretože vtedy bola veľmi tichá a ja som mal celý deň čudný pocit, že myslí na niečo dôležité.
Odprevádzal som ju domov zo Cecil’s Diner v poslednú prázdninovú sobotu. Búrlivý, prudký a ostrý vietor zo severovýchodu fúkal už od predchádzajúceho rána a keď sme sa prechádzali, museli sme byť blízko pri sebe, aby nám bolo teplo. Jamie mala ruku ovinutú okolo mojej a prechádzali sme sa pomaly, dokonca pomalšie ako zvyčajne, a myslím, že sa opäť necítila dobre. Vlastne so mnou kvôli počasiu ani nechcela ísť von, ale požiadal som ju kvôli mojim kamarátom. Myslel som si, že nastal čas, aby sa o nás konečne dozvedeli. Jediný problém bol v tom, že osud chcel, aby v Cecil’s Diner nikto nebol. Tak ako v mnohých prímorských obciach, pobrežie bolo uprostred zimy pusté.
Bola ticho, keď sme sa prechádzali, a ja som vedel, že hľadá spôsob, ako mi chce niečo povedať. Nečakal som, že začne rozhovor tak, ako začala.
„Ľudia si myslia, že som čudná, pravda?“ povedala nakoniec, prelomiac ticho.
„Koho máš na mysli?“ opýtal som sa, hoci som vedel odpoveď.
„Ľudí v škole.“
„Nie, nemyslia si to,“ zaklamal som.
Pobozkal som ju na krk, pritisnúc si jej ruku bližšie k sebe. Mykla sa a vedel som, že som ju niečím zranil.
„Si v poriadku?“ spýtal som sa znepokojene.
„Je mi dobre,“ povedala, znovu bola pokojná, no zostala pri téme.
„Urobíš mi láskavosť?“
„Akúkoľvek,“ povedal som.
„Sľúbiš mi, že mi odteraz budeš hovoriť len pravdu? Myslím vždy?“
„Samozrejme,“ povedal som.
Náhle sa zastavila a pozrela sa rovno na mňa. „Neklameš mi práve teraz?“
„Nie,“ bránil som sa a uvažoval, kam tým mieri. „Sľubujem ti, že odteraz ti budem vždy hovoriť pravdu.“
Keď som to povedal, akosi som vedel, že to raz budem ľutovať.
Opäť sme sa začali prechádzať. Keď sme šli dole ulicou, pozrel som sa na jej ruku, ovinutú okolo mojej, a všimol som si veľkú modrinu na jej prstenníku. Netušil som, odkiaľ sa tam vzala, pretože deň predtým tam nebola. Chvíľku som si myslel, že som za ňu mohol ja, ale potom som si uvedomil, že tam som sa jej ani nedotkol.
„Ľudia si myslia, že som čudná, pravda?“ opýtala sa znovu.
Môj dych vychádzal v malých obláčikoch.
„Áno,“ odvetil som nakoniec. Bolelo ma povedať to.
„Prečo?“ vyzerala takmer sklesnuto.
Zamyslel som sa nad tým. „Ľudia majú rôzne dôvody,“ povedal som neurčito, zo všetkých síl sa snažiac nejsť viac do hĺbky.
„Ale prečo presne? Je to kvôli môjmu otcovi? Alebo preto, že sa snažím byť k ľuďom milá?“
Nechcel som s tým mať nič spoločné.
„Možno,“ povedal som len. Cítil som sa veľmi úzkostlivo.
Jamie vyzerala skľúčene a ďalej sme kráčali v tichu.
„Aj ty si myslíš, že som čudná?“ spýtala sa ma.
Povedala to takým spôsobom, že ma to bolelo viac, než som čakal. Boli sme takmer pri jej dome, keď som ju zastavil a pritiahol si ju bližšie k sebe. Pobozkal som ju a keď sme sa od seba odtiahli, pozerala sa do zeme.
Položil som jej prst pod bradu, zdvihol som jej hlavu a prinútil ju opäť sa na mňa pozrieť. „Si úžasná osoba, Jamie. Si nádherná, si milá, si láskavá... Si všetkým, čím by som chcel byť ja. Ak ťa ľudia nemajú radi alebo si myslia, že si čudná, je to ich problém.“
V sivom svetle studeného zimného dňa som videl, ako sa jej chveje spodná pera. Moja sa chvela tiež a ja som si odrazu uvedomil, že aj tlkot môjho srdca sa zrýchlil. Pozrel som sa jej do očí a usmial som sa nad všetkými tými pocitmi, ktoré sa vo mne nahromadili, vediac, že by som tie slová v sebe dlhšie neudržal.
„Milujem ťa, Jamie,“ povedal som jej. „Si to najlepšie, čo sa mi kedy stalo.“
Bolo to prvýkrát, čo som to niekomu povedal, okrem členov mojej najbližšej rodiny. Keď som si predstavoval, ako to niekomu hovorím, myslel som si, že to bude ťažké, ale nebolo. Nikdy som si nebol ničím istejší.
No keď som tie slová povedal, Jamie sklonila hlavu a oprúc sa o mňa začala plakať. Objal som ju a rozmýšľal som, čo som urobil zle. Bola chudá a ja som si prvýkrát uvedomil, že by som ju vedel objať jednou rukou. Schudla, dokonca som si pamätal, že pred týždňom a pol sa len ledva dotkla jedla. Zdalo sa mi, že mi dlho plače do hrude. Nebol som si istý, čo si mám myslieť, ani či ona cíti to isté, čo ja. No aj tak som tie slová neľutoval. Pravda je vždy pravda a ja som jej práve sľúbil, že jej už nikdy nebudem klamať.
„Prosím, nehovor to,“ povedala mi. „Prosím...“
„Ale je to tak,“ povedal som mysliac si, že mi neverí.
Začala plakať ešte viac. „Mrzí ma to,“ zašepkala mi pomedzi vzlyky. „Tak veľmi, veľmi ma to mrzí...“
Náhle mi vyschlo v hrdle.
„Čo ťa mrzí?“ spýtal som sa, odrazu zúfalý, že nerozumiem, čo ju trápi. „Je to kvôli mojím kamarátom a tomu, čo hovoria? Mne je to jedno, naozaj.“ Snažil som sa zachytiť čohokoľvek, zmätený a – áno – vystrašený.
Ďalšiu dlhú chvíľu jej trvalo, kým prestala plakať, a potom sa na mňa pozrela. Jemne ma pobozkala, takmer ako dych okoloidúceho na ulici, a potom prešla prstom po mojom krku.
„Nemôžeš byť do mňa zaľúbený, Landon,“ povedala s červenými a opuchnutými očami. „Môžeme byť priatelia, môžeme sa vídať... ale nesmieš ma milovať.“
„Prečo nie?“ zvolal som zachrípnuto, ničomu nerozumejúc.
„Pretože,“ povedala nakoniec jemne, „ja som veľmi chorá, Landon.“
V tej situácii to bolo také cudzie, že som nechápal, čo sa snaží povedať.
„No a čo? O niekoľko dní...“
Tvárou je prebehol smutný úsmev a vtedy som pochopil, čo sa mi pokúšala povedať. Stále sa mi dívala do očí, keď napokon vyslovila slová, ktoré ochromili moju dušu.
„Zomieram, Landon.“
Komentáre