Na začiatku decembra, keď zostávali už len dva dýždne skúšania, bola zimná obloha už tmavá, keď nás slečna Garberová pustila domov, a Jamie sa ma spýtala, či by som ju neodprevadil. Neviem, prečo to chcela. Beaufort vtedy nebol práve ohniskom kriminálnej aktivity. Jediná vražda, o ktorej som počul, sa stala pred šiestimi rokmi, keď bol jeden muž dobodaný pred Hostincom u Maurica, čo bola mimochodom krčma pre ľudí ako Lew. Za hodinu to spôsobilo obrovský rozruch, telefóny vyzváňali po celom meste, zatiaľčo nervózne ženy vymýšľali teórie o bláznivom šialencovi potulujúcom sa po uliciach, loviac nevinné obete. Dvere boli pozamykané, zbrane nabité, ľudia spoza okien striehli na každého, kto kráčal ulicou a vyzeral podozrivo. Ale celá vec sa vyriešila ešte pred úsvitom, keď ten muž prišiel na políciu a vzdal sa, vysvetľujúc, že to bola len barová bitka, ktorá sa vymkla z rúk. Obeť sa očividne chcela vyhnúť splateniu stávky. Ten muž bol obvinený z vraždy druhého stupňa a dostal šesť rokov v štátnej väznici. Policajti v našom meste mali najnudnejšiu prácu na svete, ale stále si radi pyšne vykračovali alebo sedeli v kaviarni a rozprávali sa o „veľkom trestnom čine“, ako keby vyriešili prípad dieťaťa Lindberghovcov.
Ale Jamiein dom som mal po ceste a nemohol som odmietnuť bez toho, že by som zranil jej city. Nešlo o to, že by sa mi páčila ani nič také, to si nemyslite, ale keď s niekým trávite niekoľko hodín denne a budete to robiť ešte aspoň ďalší týždeň, nechcete nasledujúci deň znepríjemniť ani jednému z vás.
Hra sa mala hrať v ten piatok a sobotu a veľa ľudí už o nej hovorilo. Slečna Garberová bola taká zaujatá Jamie a mnou, že každému rozprávala, že to bude najlepšia hra, aká sa na škole kedy hrala. Ako sme zistili, naozaj mala cit pre propagáciu. V meste sme mali jednu rádiovú stanicu, ktorá s ňou robila rozhovor, nie raz, ale dvakrát. „Bude to úžasné,“ vyhlasovala, „absolútne úžasné.“ Taktiež napísala do novín, ktoré súhlasili s napísaním článku o hre, v prvom rade kvôli Jamieinmu vzťahu s Hegbertom, aj keď každý v meste už o tom vedel. Ale slečna Garberová bola neúprosná a ešte v ten deň nám povedala, že Divadlo bude vybavené ďalšími sedadlami, potrebnými pre obrovský zástup ľudí, ktorý očakávala. Trieda ochkala a achkala, akoby to bola obrovská vec, ale potom som si uvedomil, že pre niektotých z nich aj bola. Pripomeňme si, že sme v tride mali chalanov ako Eddie. Pravdepodobne si myslel, že to bude jediná chvíľa v jeho živote, kedy sa oňho niekto bude zaujímať. Smutné na tom bolo to, že mal asi pravdu. Možno si myslíte, že aj ja som z toho bol vzrušený, ale vôbec som nebol. Moji kamaráti si ma v škole stále doberali a vyzeralo to, že sa to ani nezmení. Jediná vec, kvôli ktorej som v tom pokračoval, bol fakt, že robím „správnu vec“. Viem, že to nebolo veľa, ale na rovinu, bolo to všetko, čo som mal. Niekedy som sa dokonca vďaka tomu cítil dobre, aj keď som sa s tým nikomu nepriznal. Vedel som si prakticky predstaviť anjelov v nebi, túžobne hľadiacich dolu na mňa, s malými slzami vypĺňajúcimi kútiky ich očí, hovoriacich o tom, aký som bol úžasný, keď som sa tak obetoval.
Tak sme v tú noc kráčali k jej domu, ja som rozmýšľal o tej veci, keď mi Jamie položila otázku.
„Je pravda, že ty a tvoji kamaráti chodíte niekedy v noci na cintorín?“
Časť zo mňa bola prekvapená, že sa o to vôbec zaujíma. Hoci to nebolo tajomstvo, nemyslel som si, že je to vec, o ktorú by sa mohla zaujímať.
„Áno,“ povedal som, krčiac ramenami. „Niekedy.“
„Čo tam robíte okrem jedenia arašidov?“
Myslel som si, že vie aj o tom.
„Neviem,“ odvetil som. „Len tak... vtipkujeme. Je to skrátka miesto, kam radi chodíme.“
„Nenaháňa vám to strach?“
„Nie,“ odpovedal som. „Prečo? Tebe by to naháňalo strach?“
„Neviem,“ povedala. „Možno.“
„Prečo?“
„Pretože by som sa bála, že robím niečo zlé.“
„My tam nerobíme nič zlé. Myslím tým, že nekopeme do náhrobkov ani nerozhadzujeme odpadky,“ povedal som. Nechcel som jej povedať o našich rozhovoroch o Henrym Prestonovi, pretože som vedel, že je to vec, ktorú by Jamie nerada počula. Minulý týždeň Eric nahlas uvažoval, ako rýchlo by takýto muž mohol v posteli... no... veď viete.
„Už si niekedy len sedel a počúval zvuky?“ spýtala sa. „Ako cvrlikanie svrčkov alebo šum lístia, keď fúka vietor? Alebo už si niekedy len tak ležal a díval sa na hviezdy?“
Aj keď bola tínedžerka, a to už štyri roky, Jamie nevedela najzákladnejšiu vec o tínedžeroch, a pokúšať sa porozumieť tínedžerom bolo pre ňu ako rozlúštiť teóriu relativity.
„Ani nie,“ povedal som.
Mierne prikývla. „Myslím, že to by bol dôvod, prečo by som tam šla, teda ak by som tam vôbec niekedy šla. Len by som sa obzerala po okolí, aby som to miesto skutočne videla, alebo by som ticho sedela a počúvala.“
Celá táto konverzácia mi bola cudzia, ale nechal som to tak a chvíľu sme kráčali potichu. A odvtedy, ako sa trochu vypytovala na mňa, akosi som cítil povinnosť vypytovať sa na ňu. Nevytiahla plány Pána ani nič také, takže to bolo to najmenej, čo som mohol urobiť. „Tak, čo zvykneš robievať?“ opýtal som sa. „Teda okrem práce pre siroty, pomáhania živým tvorom alebo čítania Biblie?“ Znelo to smiešne, dokonca aj mne, pripúšťam, ale presne to robila.
Usmiala sa na mňa. Myslím, že ju prekvapila moja otázka a ešte viac môj záujem o ňu.
„Robím veľa vecí. Učím sa, trávim čas s mojím otcom. Z času na čas hrávame žolíka. A tak.“
„Chodíš niekedy von s kamarátmi a len tak sa flákaš?“
„Nie,“ odpovedala a zo spôsobu, akým to povedala, sa dalo rozpoznať, že ešte aj jej bolo jasné, že o jej spoločnosť nikto veľmi nestál.
„Stavím sa, že si vzrušená z toho, že na budúci rok odídeš na univerzitu,“ povedal som, meniac tému.
Chvíľu jej trvalo, kým odpovedala.
„Nemyslím si, že pôjdem,“ povedala sucho. Jej odpoveď ma zarazila. Jamie mala najlepšie známky v našom ročníku a podľa toho, ako prebiehal semester, mohla mať na konci rozlúčkovú reč. Počítali sme, koľkokrát vo svojom rozprávaní spomenie Pánov zámer, mimochodom. Môj tip bol štrnásť, pričom rozprávala päť minút.
„A čo Mount Sermon? Myslel som, že sa tam chystáš. Páčilo by sa ti na takom mieste,“ povedal som.
Pozrela sa na mňa so zábleskom v očiach. „Myslíš, že by som sa tam hodila, však?“
Takýmito slovami vás niekedy dokázala trafiť rovno medzi oči.
„Tak som to nemyslel,“ povedal som rýchlo. „Chcel som povedať, že som počul o tom, aká si z toho bola vzrušená, že tam na budúci rok pôjdeš.“
Namiesto odpovede len mykla plecami a, úprimne, nevedel som, ako si to mám vysvetliť. Vtedy sme už prišli k jej domu a zastavili sme sa na chodníku pred ním. Z miesta, kde som stál, som mohol cez záclony rozoznať Hegbertov tieň. Mal zasvietenú lampu a sedel na sedačke pri okne. Hlavu mal sklonenú, akoby niečo čítal. Predpokladal som, že je to Biblia.
„Ďakujem, že si ma odprevadil domov, Landon,“ povedala a chvíľu na mňa hľadela, predtým než vykročila k domu.
Ako som sa tak pozeral, ako odchádza, nemohol som si pomôcť, ale myslel som na to, že toto bol najčudnejší rozhovor, aký sme spolu viedli. Napriek tomu, že niektoré jej odpovede boli zvláštne, zdala sa prakticky normálna.
Keď som ju nasledujúci večer odprevádzal domov, opýtala sa ma na môjho otca.
„Myslím, že je v poriadku,“ povedal som. „Ale nebýva tu často.“
„Chýba ti to? Že nie je pri tom, ako vyrastáš?“
„Niekedy.“
„Aj mne chýba mama,“ povedala. „Aj keď som ju nikdy nepoznala.“
Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že Jamie a ja máme niečo spoločné. Chvíľu som to nechal visieť vo vzduchu.
„Musí to byť pre teba ťažké,“ povedal som úprimne. „Aj keď môj utec mi je úplne cudzí, aspoň tu je.“
Pozrela sa na mňa a potom sa opäť zahľadela pred seba. Zase si zatiahla cop. Začal som si všímať, že to robí vždy, keď je nervózna alebo si nie je úplne istá, čo má povedať.
„Niekedy je. Necháp ma zle – ľúbim svojho otca celým svojím srdcom – ale občas rozmýšľam, aké by to bolo, keby tu bola mama. Myslím, že by sme sa mohli rozprávať o veciach tak, ako sa s otcom nemôžeme.“
Usúdil som, že hovorí o chlapcoch. Až neskôr som sa dozvedel, ako veľmi som sa mýlil.
„Aké to je, bývať s tvojím otcom? Je taký ako v kostole?“
„Nie. V skutočnosti má úžasný zmysel pre humor.“
„Hegbert?“ vyhŕkol som. Nedokázal som si to ani predstaviť.
Myslím, že ju šokovalo, keď ma počula volať ho krstným menom, ale nechala to tak a neodpovedala. Namiesto toho povedala: „Netvár sa tak prekvapene. Obľúbiš si ho, keď ho raz spoznáš.“
„Pochybujem, že ho niekedy spoznám.“
„Nikdy nevieš, Landon,“ povedala s úsmevom, „čo má Pán v úmysle.“
Nenávidel som, keď hovorila takéto veci. Pri nej ste vedeli, že hovorí s Pánom každý deň, a nikdy ste nevedeli, čo jej ten „Veľký Muž tam hore“ povedal. Mohla mať priamy lístok do neba, ak viete, čo tým myslím, keďže bola taká dobrá osoba.
„Ako by som ho mohol spoznať?“ spýtal som sa.
Neodpovedala, ale usmiala sa sama pre seba, akoby vedela nejaké tajomstvo, ktoré mi nemôže povedať. Ako som povedal, neznášal som, keď to robila.
Ďalší večer sme sa rozprávali o jej Biblii.
„Prečo ju stále nosíš so sebou?“ spýtal som sa.
Domnieval som sa, že ju nosí so sebou jednoducho preto, lebo je dcéra kňaza. Nebolo na tom nič zvláštne, ak vezmeme do úvahy, ako vážne bral Hegbert Sväté písmo. Ale Biblia, ktorú si nosievala, bola stará, a obal bol tiež otrhaný a ja som sa nazdával, že ona je typ človeka, ktorý by si novú Bibliu kúpil každý rok, len aby pomohlo vydavateľstvám alebo aby ukázal svoje zasvätenie Pánovi alebo niečo také.
Prešla pár krokov, predtým než odpovedala.
„Patrila mojej mame,“ povedala jednoducho.
„Ach...“ Povedal som to, akoby som stúpil na niečiu korytnačku, rozpučiac ju pod topánkou.
Pozrela sa na mňa. „To je v poriadku, Landon. Ako si to mohol vedieť?“
„Mrzí ma, že som sa na to pýtal...“
„Nemusí. Nič si tým nemyslel.“ Odmlčala sa. „Moja mama a otec dostali túto Bibliu k svadbe, ale mama mala na ňu väčšie právo. Čítala ju celý čas, hlavne keď prechádzala ťažkými obdobiami v živote.“
Spomenul som si na tie potraty. Jamie pokračovala.
„Rada ju čítala v noci, predtým než išla spať, a mala ju so sebou v nemocnici, keď som sa narodila. Keď sa môj otec dozvedel, že zomrela, odniesol naraz mňa aj Bibliu z nemocnice.“
„Je mi to ľúto,“ povedal som znovu. Vždy keď vám niekto povie niečo smutné, je to jediná vec, akú na to môžete povedať, aj keď ste ju povedali už predtým.
„Dáva mi to pocit, akoby som... bola jej súčasťou. Chápeš?“ Nehovorila to smutne, len mi dávala odpoveď na moju otázku. Istým spôsobom to tým zhoršila.
Po tom, ako mi porozprávala ten príbeh, som opäť premýšľal o tom, ako vyrastala s Hegbertom, a naozaj som na to nemal čo povedať. Ako som tak uvažoval nad svojou odpoveďou, začul som spoza nás trúbiť auto a obaja sme sa naraz zastavili a otočili, keď auto zastavilo na kraji cesty.
V aute boli Eric a Margaret, Eric šoféroval, Margaret sedela na strane spolujazdca bližšie k nám.
„Ale, pozrime sa, koho to tu máme!“ povedal Eric, nakláňajúc sa cez volant, takže som mohol vidieť jeho tvár. Nepovedal som mu, že zvyknem odprevádzať Jamie domov, a vďaka tomu zvláštnemu spôsobu, akým funguje tínedžerská myseľ, toto získalo väčšiu prioritu ako Jamiein príbeh.
„Ahoj, Eric. Ahoj, Margaret,“ pozdravila Jamie veselo.
„Odprevádzaš ju domov, Landon?“ Za Ericovým úsmevom som videl čosi diabolské.
„Čau, Eric,“ povedal som, želajúc si, aby ma vôbec nebol videl.
„Prekrásna noc na prechádzku, no nie?“ povedal Eric. Zrejme preto, že Margaret bola medzi ním a Jamie, sa cítil smelší ako inokedy v Jamieinej prítomnosti. A v žiadnom prípade by si nenechal ujsť príležitosť podpichnúť ma.
Jamie sa rozhliadla okolo a usmiala sa. „Áno, to je.“
Aj Eric sa rozhliadol s tým jeho túžobným pohľadom, predtým ako sa zhlboka nadýchol. Predstieral to. „Chlapče, naozaj je vonku pekne.“ Vzdychol si, pozrel sa na nás a pokrčil plecami. „Ponúkol by som vám, že vás zveziem, ale nebolo by to ani z polovice také pekné ako prechádzanie sa pod hviezdami a o to by som vás nechcel ukrátiť.“ Povedal to, akoby nám obom robil láskavosť.
„Ach, aj tak sme už takmer pri mojom dome,“ povedala Jamie. „Chystala som sa ponúknuť Landonovi pohár muštu. Nechcete sa pridať? Máme ho dosť.“
Pohár muštu? U nej doma? O tom sa nezmienila...
Dal som si ruky do vreciek, uvažujúc, či by to mohlo byť ešte horšie.
„Ach, nie... Vďaka. My máme namierené do Cecil’s Diner.“
„Aj keď je zajtra škola?“ spýtala sa nevinne.
„Nebudeme vonku dlho,“ sľúbil, „ale asi by sme už mali ísť. Užite si mušt, vy dvaja.“
„Ďakujeme, že ste zastavili a pozdravili nás,“ povedala Jamie, kývajúc.
Eric opäť naštartoval, ale pomaly. Jamie si pravdepodobne myslela, že je opatrný vodič. To skutočne nebol, hoci bol dobrý v tom, dostať sa z problémov, keď nabúral. Spomínam si, ako raz povedal mame, že mu pod auto skočila krava a že preto sú chladič a predný nárazník zničené. „Stalo sa to tak rýchlo, mami, tá krava sa tam objavila z ničoho nič. Rozbehla sa oproti mne a ja som nemohol včas zastaviť.“ Síce každý vie, že kravy sa len tak neobjavujú z ničoho nič, no jeho mama mu verila. Mimochodom, bola tiež hlavnou roztlieskavačkou.
Keď nám zmizli z dohľadu, Jamie sa ku mne otočila a usmiala sa.
„Máš milých priateľov, Landon.“
„Samozrejme, že mám.“ Všimnite si, ako opatrne som sformuloval odpoveď.
Po tom, ako som Jamie odprevadil – nie, nezostal som na mušt – som sa vydal na cestu domov, celý čas nadávajúc. Vtedy som už na Jamiein príbeh úplne zabudol, počul som len mojich kamarátov, ako sa na mne smejú celou cestou od Cecil’s Diner.
Vidíte, čo sa deje, keď ste milým chlapcom?
Nasledujúce ráno už každý vedel, že odprevádzam Jamie domov, čo spustilo nové kolo špekulácií o nás dvoch. Tentoraz to bolo dokonca horšie ako predtým. Bolo to také zlé, že som musel stráviť obedovú prestávku v knižnici, aby som mal od toho pokoj.
V ten večer bola skúška v Divadle. Bola posledná pred premiérou a mali sme toho veľa na práci. Hneď po škole museli chalani z divadelného krúžku naložiť všetky veci do prenajatej dodávky a vziať ich do Divadla. Problém bol, že jediní dvaja chalani sme boli Eddie a ja, a on nebol práve najzručnejší. Prechádzali sme cez dvere, nesúc jednu z ťažších vecí, no jeho hoovillské telo pracovalo proti nemu. V každej kritickej chvíli, keď som naozaj potreboval jeho pomoc na vyváženie záťaže, sa o niečo potkol a celá váha padla na moje prsty, prištipnúc ich o futro dverí tým najbolestivejším spôsobom.
„P-p-prepáč,“ povedal. „B-b-bolelo to?“
Potlačil som nadávky, ktoré mi stúpali do hrdla, a vytisol zo seba: „Len to už neurob.“
Ale on nevedel prestať zakopávať, tak ako nevedel zastaviť padanie dažďa. Keď sme mali všetko navykladané a povykladané, moje prsty vyzerali ako Tobyho, potulného remeselníka. A najhoršie na tom bolo, že som ani nemal čas sa pred skúškou najesť. Sťahovanie trvalo tri hodiny a s umiestňovaním sme skončili pár minút predtým, ako prišli všetci ostatní. V súvislosti s tým všetkým, čo sa v ten deň stalo, niet divu, že som mal poriadne zlú náladu.
Prechádzal som si text bez toho, že by som nad ním uvažoval, a slečna Garberová nepovedala slovo úžasný ani raz za celý večer. Neskôr mala ten znepokojený pohľad, ale Jamie sa jednoducho usmiala a povedala jej, aby si nerobila starosti, že všetko bude v poriadku. Vedel som, že Jamie sa snaží kvôli mne, ale keď sa ma spýtala, či ju odprevadím domov, povedal som jej nie. Divadlo bolo v strede mesta a keby som ju mal odprevadiť domov, šiel by som veľký kus cesty opačným smerom od môjho domu. Okrem toho som nechcel, aby nás spolu znovu videli. Ale slečna Garberová náhodou začula Jamieinu prosbu a veľmi jasne povedala, že to rád urobím. „Môžete sa porozprávať o hre,“ povedala. „Možno by ste odstránili nedokonalosti.“ Tými nedokonalosťami myslela konkrétne mňa.
Tak som zase raz odprevádzal Jamie domov, ale aj ona si všimla, že nemám náladu na rozprávanie sa, pretože som kráčal kúsok pred ňou, s rukami vo vreckách, a ani som sa len neobzrel, či ma nasleduje. Takto sme šli prvých pár minút a ja som jej nepovedal ani slovo.
„Nemáš veľmi dobrú náladu, však?“ spýtala sa napokon. „Dnes večer si sa ani nesnažil.“
„Tebe nič neujde,“ povedal som sarkasticky bez toho, aby som sa na ňu pozrel.
„Možno by som mohla pomôcť,“ nadhodila. Povedala to s náznakom šťastia, čo ma ešte väčšmi rozzúrilo.
„O tom pochybujem,“ odsekol som.
„Možno keby si mi povedal, aký máš problém-“
Nenechal som ju dokončiť.
„Pozri,“ povedal som, zastavil som sa a pozrel sa jej do tváre. „Celý deň som strávil vlečením nábytku, od obeda som nejedol a teraz sa musím ťahať kilometer opačným smerom, aby som sa uistil, že si doma, hoci obaja vieme, že ma k tomu nepotrebuješ.“
To bolo prvýkrát, čo som na ňu zvýšil hlas. Ak vám mám pravdu povedať, cítil som sa lepšie. Zbieralo sa to vo mne dlhší čas. Jamie bola príliš prekvapená na to, aby odpovedala, a ja som pokračoval.
„A jediný dôvod, prečo to robím, je tvoj otec, ktorý ma ani nemá rád. Celá táto vec bola chyba a ja si želám, aby som s tým nikdy nebol súhlasil.“
„Hovoríš to len preto, lebo si nervózny z tej hry-“
Zastavil som ju pokrútením hlavy.
Keď som už raz vybuchol, bolo pre mňa ťažké zastaviť sa. Jej optimizmus a dobrú náladu som už dlhšie nemohol znášať a dnes som mal toho akurát dosť.
„Ty to nechápeš?“ povedal som podráždene. „Nie som nervózny z hry, jednoducho tu nechcem byť. Nechcem ťa odprevádzať domov, nechcem, aby sa o mne rozprávali moji kamaráti a nechcem s tebou tráviť čas. Tváriš sa, že sme priatelia, ale nie sme. Nie sme nič. Chcem len, aby sa toto celé skončilo a ja sa budem môcť vrátiť k môjmu normálnemu životu.“
Vyzerala, že som ju mojím výbuchom zranil a, úprimne, nemôžem ju z toho obviňovať.
„V poriadku.“ To bolo všetko, čo povedala. Čakal som, že teraz začne ona zvyšovať hlas na mňa, aby sa bránila, aby sa zase dostala do vedenia, ale neurobila to. Jediné, čo urobila, bolo to, že sa zahľadela do zeme. Časť z nej sa asi chcela rozplakať, ale nerozplakala sa, a ja som nakoniec odišiel, zanechajúc ju tam samu. O chvíľu neskôr som začul, že tiež vykročila. Zvyšok cesty domov bola asi päť metrov za mnou a ani sa nepokúsila so mnou znovu rozprávať, kým neprišla ku chodníku k jej domu. Už som bol na ceste späť, keď som začul jej hlas.
„Ďakujem, že si ma odprevadil domov, Landon,“ zavolala.
Zarazil som sa. Aj keď som jej do tváre povedal tie najzlomyseľnejšie veci, našla dôvod, aby mi poďakovala. Bola jednoducho ten typ dievčaťa, a myslím, že preto som ju nenávidel.
Alebo som skôr nenávidel sám seba.
Komentáre