A Walk To Remember SK

Mala leukémiu; vedela to od minulého leta.

Vo chvíli, keď mi to povedala, mi krv vyprchala z tváre a mysľou mi preletelo pár oslnivých obrazov. Bolo to, akoby sa v tom krátkom momente čas odrazu zastavil a ja som pochopil všetko, čo sa medzi nami udialo. Pochopil som, prečo chcela, aby som hral vo vianočnej hre. Pochopil som, prečo jej po prvom predstavení Hegbert šepkal so slzami v očiach, že je jeho anjel; pochopil som, prečo vyzeral celý čas tak unavene a prečo sa hneval, že som chodil k nim domov. Všetko bolo absolútne jasné.

Prečo chcela, aby boli Vianoce v sirotinci také jedinečné...

Prečo si nemyslela, že pôjde na univerzitu...

Prečo mi dala svoju Bibliu...

Všetko to dávalo dokonalý zmysel, a zároveň nič nemalo vôbec žiadny zmysel.

Jamie Sullivanová mala leukémiu...

Jamie, drahá Jamie, zomierala...

Moja Jamie...

„Nie, nie,“ šepkal som jej, „musí to byť nejaký omyl...“

Ale nebol a keď mi to povedala znova, môj svet sa stal prázdnym. Hlava sa mi začala krútiť a ja som sa pritisol tuhšie k nej, aby som nestratil rovnováhu. Na ulici som videl muža a ženu, ako kráčajú smerom k nám, s hlavami sklonenými a s rukami na čiapkach, aby sa chránili pred vetrom. Cez cestu prebehol pes a zastavil sa, aby očuchal nejaké kríky. Sused krížom cez cestu stál na rebríku a zvešiaval vianočné svetlá. Bežné scény z každodenného života, veci, ktoré by som si predtým nikdy nebol všimol, ma odrazu nahnevali. Zatvoril som oči a chcel som, aby celá tá vec pominula.

„Je mi to tak ľúto, Landon,“ opakovala znova a znova. Aj keď som to mal byť skôr ja, kto by to mal hovoriť. Teraz to viem, no bol som taký zmätený, že som nedokázal povedať nič.

Hlboko vo vnútri som vedel, že to nepominie. Opäť som ju objal, nevediac, čo iné by som mohol urobiť, oči sa mi napĺňali slzami a snažil som sa, no nedarilo sa mi byť oporou, ktorú som si myslel, že potrebuje.

Dlho sme spolu plakali na ulici, len kúsok od jej domu. Plakali sme ešte viac, keď Hegbert otvoril dvere a uvidel naše tváre, okamžite vediac, že ich tajomstvo je vonku. Plakali sme, keď sme to v to popoludnie povedali mojej mame, a ona si nás pritisla na hruď a rozvzlykala sa tak nahlas, že chyžná aj kuchárka chceli zavolať doktora, pretože si mysleli, že sa niečo stalo môjmu otcovi.

V sobotu to Hegbert so zmučenou a vystrašenou tvárou povedal zhromaždeniu  a bolo mu treba pomôcť sadnúť si skôr, než dohovoril.

Nikto z členov zhromaždenia nemohol uveriť slovám, ktoré práve počuli, akoby čakali na pointu akéhosi strašného vtipu, ktorý im povedali z nejakého nepochopiteľného dôvodu. Potom zrazu začali nariekať.

V ten deň, keď mi to povedala, sme boli s Hegbertom, a Jamie trpezlivo odpovedala na všetky moje otázky. Povedala mi, že nevie, koľko času jej zostáva. Nie, lekári nemôžu urobiť nič. Povedali, že je to zriedkavá forma choroby, taká, ktorú nie je možné vyliečiť. Áno, keď začal školský rok, cítila sa dobre. Len pred niekoľkými týždňami začala pociťovať príznaky.

„Tak sa to vyvíja,“ povedala. „Cítiš sa dobre, kým tvoje telo vládze bojovať, a potom už nie.“

Potláčajúc slzy, nemohol som si pomôcť, no myslel som na vianočnú hru.

„Ale všetky tie skúšky... tie dlhé dni... možno si nemala-“

„Možno,“ prerušila ma, načahujúc sa po moju ruku. „Vďaka tej hre som vydržala byť tak dlho zdravá.“

Neskôr mi povedala, že odvtedy, ako jej určili diagnózu, ubehlo sedem mesiacov. Doktori jej dávali rok, možno menej.

Dnes by to mohlo byť inak. Dnes by ju mohli vyliečiť.

Dnes by Jamie pravdepodobne žila. Ale toto sa dialo pred štyridsiatimi rokmi a ja som vedel, čo to znamená.

Iba zázrak ju mohol vyliečiť.

„Prečo si mi to nepovedala?“

To bola jediná otázka, ktorú som jej nepoložil, jediná, nad ktorou som rozmýšľal. V tú noc som nespal a oči som mal stále opuchnuté. Zo šoku som sa dostával k popieraniu, smútku, hnevu a zase naspäť, celú noc, želajúc si, aby to tak nebolo, a modliac sa, aby celá tá vec bola iba nejaká strašná nočná mora.

Ďalší deň som bol u nej v obývačke, v ten deň, keď to Hegbert oznámil zhromaždeniu. Bolo to 10. januára 1959. Jamie nevyzerala tak sklesnuto, ako som si myslel, že bola. No žila s tým už sedem mesiacov. Ona a Hegbert boli jediní, ktorí o tom vedeli, a ani jeden z nich mi neveril. To ma ranilo a desilo zároveň.

„Rozhodla som sa,“ vysvetľovala mi, „že bude lepšie, ak to nikomu nepoviem, a otca som požiadala o to isté. Videl si, ako sa dnes po bohoslužbe tvárili ľudia. Nikto sa mi ani nepozrel do očí. Keby ti zostávalo iba niekoľko mesiacov života, chcel by si to?“

Vedel som, že má pravdu, no to to nezľahčovalo. Prvý raz v mojom živote som bol úplne a načisto v koncoch.

Nikdy predtým mi nikto blízky nezomrel, aspoň nikto, koho by som si pamätal. Moja stará mama zomrela, keď som mal tri roky, a ja si nepamätám ani ju, ani bohoslužby, ktoré nasledovali, a dokonca ani pár rokov, ktoré nasledovali po tom, ako zomrela. Samozrejme, že mi o nej rozprával môj otec aj starý otec, no pre mňa to boli stále len príbehy. Bolo to to isté ako počúvať príbehy, ktoré som si mohol rovnako prečítať v novinách o nejakej žene, ktorú som nikdy skutočne nepoznal. Aj keď ma otec brával so sebou, keď išiel položiť kvety na jej hrob, nikdy som k nej nič necítil. Iba k tým, ktorých tu zanechala.

Nikto z mojej rodiny alebo z okruhu mojich priateľov nemusel nikdy čeliť niečomu takémuto. Jamie mala sedemnásť, bola dievča na hranici dospelosti, zomierala, no predsa bola plná života. Bál som sa, oveľa viac ako kedykoľvek predtým, nielen o ňu, ale aj kvôli sebe. Žil som v strachu, že urobím niečo zlé alebo niečo, čo by sa jej dotklo. Bolo vôbec v poriadku rozhnevať sa v jej prítomnosti? Bolo v poriadku hovoriť o budúcnosti? Môj strach sťažil rozprávanie sa s ňou, aj keď so mnou mala trpezlivosť. No vďaka tomu strachu som si uvedomil aj niečo iné, niečo, čo to celé ešte zhoršilo. Uvedomil som si, že som ju vôbec nepoznal, keď bola zdravá. Začal som s ňou trávať čas len pred niekoľkými mesiacmi, a bol som do nej zaľúbený iba osemnásť dní. Tých osemnásť dní mi pripadalo ako celý môj život, no teraz, keď som sa na ňu pozrel, jediné, o čom som mohol uvažovať, bolo, koľko dní ešte zostáva.

V pondelok sa neukázala v škole a ja som akosi vedel, že do vstupnej haly už nikdy nevkročí. Už nikdy ju neuvidím čítať Bibliu počas obedovej prestávky, nikdy nezahliadnem v dave jej hnedý sveter, keď pôjde do triedy. Skončila so školou navždy; nikdy nedostane svoj diplom.

V ten deň som sa nemohol sústrediť na nič, keď som sedel v triede a počúval, ako nám učiteľ za učiteľom hovorí to, čo väčšina z nás už počula. Reakcie sa podobali na tie z nedele z kostola. Dievčatá plakali, chlapci zvesili hlavy, ľudia sa o nej rozprávali, akoby už bola mŕtva. Čo môžeme urobiť? uvažovali nahlas a pozerali sa na mňa, očakávajúc odpoveď.

„Neviem,“ bolo jediné, čo som mohol povedať.

Zo školy som odišiel skôr a šiel som k Jamie, kašľajúc na hodiny, ktoré som mal poobede.

Keď som zaklopal na dvere, Jamie otvorila tak ako vždy, veselo a, ako sa mi zdalo, bezstarostne.

„Ahoj, Landon,“ povedala, „to je ale prekvapenie.“

Keď sa naklonila, aby ma pobozkala, tiež som ju pobozkal, aj keď vďaka tomu som sa len ešte viac chcel rozplakať.

„Môj otec nie je doma, no ak chceš, môžeme si sadnúť na verandu.“

„Ako to môžeš robiť?“ spýtal som sa odrazu. „Ako môžeš predstierať, že sa nič nedeje?“

„Nepredstieram, že sa nič nedeje, Landon. Počkaj, kým si oblečiem kabát, a sadneme si vonku a porozprávame sa o tom, dobre?“

Usmiala sa na mňa, očakávajúc odpoveď, a ja som nakoniec so stisnutými perami prikývol. Načiahla sa po mojom ramene.

„Hneď som späť,“ povedala.

Zamieril som ku stoličke a sadol som si, Jamie sa objavila o chvíľku neskôr. Mala oblečený hrubý kabát, rukavice a čiapku, aby jej bolo teplo. Severovýchodný vietor ustal a ten deň nebol až taký studený, ako bol víkend. No aj tak to bolo pre ňu príliš.

„Dnes si nebola v škole,“ povedal som.

Sklopila zrak a prikývla. „Ja viem.“

„Chystáš sa tam ešte niekedy vrátiť?“ Aj keď som už poznal odpoveď, potreboval som to počuť od nej.

„Nie,“ povedala jemne, „nechystám.“

„Prečo? Cítiš sa už tak veľmi zle?“ spýtal som sa so slzami v očiach, a ona sa načiahla a chytila ma za ruku.

„Nie. Dnes sa vlastne cítim veľmi dobre. Len chcem byť doma, keď môj otec ráno odchádza do práce. Chcem s ním stráviť toľko času, koľko len môžem.“

Predtým, než zomriem, chcela dodať, no neurobila to. Bolo mi z toho zle a neodpovedal som.

„Keď nám to doktori prvý raz oznámili,“ pokračovala, „povedali, že by som sa mala snažiť viesť normálny život tak dlho, ako to len bude možné. Povedali, že mi to pomôže udržať si silu.“

„Na tom nie je nič normálne,“ povedal som trpko.

„Ja viem.“

„Nebojíš sa?“

Tak nejak som čakal, že povie nie, že povie niečo rozumné, tak ako dospelí, alebo mi vysvetlí, že sa nemôžeme domnievať, že rozumieme Pánovým úmyslom.

Odvrátila sa. „Áno,“ povedala nakoniec, „celý čas sa bojím.“

„Tak prečo tak nepôsobíš?“

„Pôsobím. Ale iba v súkromí.“

„Pretože mi nedôveruješ?“

„Nie,“ povedala, „pretože viem, že ty sa bojíš tiež.“

Začal som sa modliť o zázrak. Dejú sa predsa stále a ja som o nich čítal v novinách. Ľudia, ktorí znova začnú hýbať končatinami po tom, ako im bolo povedané, že už nikdy nebudú chodiť, alebo keď akosi prežijú strašnú nehodu, keď je už všetka nádej stratená. Každú chvíľu za Beaufortom stavajú stan s cestujúcim kazateľom a ľudia tam chodia počúvať, ako boli ľudia vyliečení. Párkrát som tam bol, a hoci som sa domnieval, že väčšina z toho bola len šikovná magická šou, keďže som nikoho z vyliečených nepoznal, niekedy tam boli veci, ktoré som ani ja nedokázal vysvetliť. Starý muž Sweeney, pekár v našom meste, bojoval vo vojne s delostreleckou jednotkou v zákopoch a mesiace ostreľovania nepriateľa spôsobili, že ohluchol na jedno ucho. Nebol to trik - naozaj nič nepočul, a keď sme boli deti, mohli sme si vďaka tomu ukradnúť škoricový závin.

No kazateľ sa začal horlivo modliť a nakoniec položil ruku na bok Sweeneyho hlavy. Sweeney nahlas vykríkol, vďaka čomu ľudia priam vyskočili zo svojich sedadiel. Na tvári mal vystrašený výraz, akoby sa ho ten človek dotkol dobiela rozžeraveným železom, ale potom potriasol hlavou a poobzeral sa dookola so slovami „Ja znovu počujem“. Ani on tomu nedokázal uveriť.

„Pán,“ povedal kazateľ, keď sa Sweeney vracal na svoje miesto, „dokáže čokoľvek. Pán počúva naše modlitby.“

Tak som tej noci otvoril Bibliu, ktorú mi Jamie dala na Vianoce, a začal som čítať. Všetko o Biblii som počul v nedeľnej škole alebo v kostole, ale ak mám byť úprimný, pamätal som si len hlavné myšlienky – Pán zosielajúci sedem rán, aby Izraeliti mohli opustiť Egypt, Jonáš prehltnutý veľrybou, Ježiš prechádzajúci po vode, zachránenie Lazara pred smrťou. Bolo tam viacero známych osôb. Vedel som, že skutočne v každej kapitole Biblie urobil Pán niečo veľkolepé, no neučil som sa ich všetky. Ako kresťania sme sa sústredili na Nový zákon a ja som nevedel nič o knihách Jozueho, Rút alebo Joela. Prvú noc som čítal Genesis, druhú noc Exodus. Leviticus bola ďalšia, nasledovaná Číslami a Piatou knihou Mojžišovou. Pri istých častiach som spomalil, hlavne pri tých, kde boli vysvetlené všetky zákony, no nemohol som prestať. Bolo to nutkanie, ktorému som nemohol úplne rozumieť. Jednej noci už bolo neskoro a ja som bol už unavený, keď som sa konečne pustil do Žalmov, no akosi som vedel, že to je to, čo som hľadal.

Každý poznal dvadsiaty tretí žalm, začínajúci slovami „Pán je môj pastier, nemám chcieť,“ ale ja som chcel čítať ďalšie, pretože žiaden z nich nebol dôležitejší ako tie ostatné. Po hodine som natrafil na podčiarknutý úsek, o ktorom som predpokladal, že si ho poznačila Jamie, pretože pre ňu niečo znamenal. Bolo v ňom toto:

Teba sa dovolávam, Pane môj, moja skala! Nebuď ku mne hluchý, pretože keď mlčíš, klesám k zemi. Počúvaj môj hlas, ako prosí o tvoju pomoc, ako zdvíham ruky, môj Pane, k tvojej svätyni.

Zatvoril som Bibliu so slzami v očiach, neschopný dočítať žalm.

Akosi som vedel, že to podčiarkla pre mňa.

„Neviem, čo mám robiť,“ povedal som otupene, hľadiac do nejasného svetla mojej spálňovej lampy. Sedel som s mamou na mojej posteli. Bolo to koncom januára, najťažšieho mesiaca v mojom živote, a ja som vedel, že vo februári sa všetko iba zhorší.

„Viem, že je to pre teba ťažké,“ zašepkala, „ale nemôžeš urobiť nič.“

„Nemyslím to, že je Jamie chorá – viem, že s tým nemôžem urobiť nič. Mal som na mysli Jamie a mňa.“

Mama sa na mňa súcitne pozrela. Bála sa o Jamie, no bála sa aj o mňa. Pokračoval som.

„Je pre mňa ťažké rozprávať sa s ňou. Jediné, čoho som schopný, keď sa na ňu pozerám, je myslieť na deň, kedy to už nebude možné. A tak trávim všetok čas v škole premýšľaním o nej a želám si, aby som ju mohol znovu vidieť, no keď prídem k nej, neviem, čo mám povedať.“

„Neviem, či existuje niečo, čo by si jej mohol povedať, aby sa cítila lepšie.“

„Tak čo mám robiť?“

Smutne sa na mňa pozrela a položila mi ruku na rameno.

„Naozaj ju ľúbiš, však?“ povedala.

„Celým svojím srdcom.“

Tvárila sa tak smutne, ako som ju ešte nevidel. „Čo ti hovorí srdce, aby si urobil?“

„Neviem.“

„Možno,“ povedala láskavo, „sa až príliš snažíš počuť ho.“

Nasledujúci deň to šlo s Jamie lepšie, aj keď nie oveľa. Predtým, než som prišiel, som si povedal, že jej nepoviem nič, čo by ju mohlo rozosmútiť -  že sa budem snažiť rozprávať sa s ňou tak ako predtým – a presne tak to aj bolo. Posadil som sa u nej na pohovku a rozprával jej o mojich kamarátoch, o tom, čo robia; uchvátil ju úspech basketbalového tímu. Povedal som jej, že mi stále neprišiel list z UNC, ale že dúfam, že sa tak stane v priebehu nasledujúcich týždňov. Povedal som jej, že sa teším na dokončenie štúdia. Hovoril som s ňou, akoby sa budúci týždeň mala vrátiť do školy, a vedel som, že som celý čas znel nervózne. Jamie sa usmievala a prikyvovala, keď sa to hodilo, každú chvíľu mi kládla otázky. Ale myslím, že keď som dorozprával, obaja sme vedeli, že to bolo naposledy, čo som to urobil. Nebolo to správne ani pre jedného z nás.

Presne to isté mi hovorilo srdce.

Opäť som sa vrátil k Biblii v nádeji, že ma bude viesť.

„Ako sa cítiš?“ spýtal som sa o pár dní neskôr. Dovtedy Jamie stratila viac váhy. Jej pleť začínala nadobúdať slabosivý nádych a cez kožu na rukách jej začalo byť vidieť kosti.

Znova som uvidel modriny. Boli sme u nej doma v obývačke, zima bola pre ňu príliš neznesiteľná.

Napriek tomu všetkému stále vyzerala nádherne.

„Mám sa fajn,“ povedala so statočným úsmevom. „Lekári mi dali nejaký liek proti bolesti a zdá sa, že to trochu pomáha.“

Chodil som k nej každý deň. Zdalo sa mi, že čas plynie pomalšie a zároveň rýchlejšie.

„Môžem pre teba niečo urobiť?“

„Nie, ďakujem, je mi dobre.“

Poobzeral som sa po izbe a potom opäť na ňu.

„Čítam Bibliu,“ povedal som nakoniec.

„Naozaj?“ tvár sa jej rozžiarila a pripomenula mi anjela z vianočnej hry. Nemohol som uveriť, že odvtedy uplynulo iba šesť mesiacov.

„Chcel som, aby si to vedela.“

„Som rada, že si mi to povedal.“

„Včera večer som čítal Jóbovu knihu,“ povedal som. „Kde Boh skúšal Jóbovu vieru.

Usmiala sa a načiahla sa po moju ruku, jej dlaň na mojej pokožke bola jemná. Bolo to príjemné. „Mal by si čítať niečo iné. Toto nie je jeden z jeho najlepších momentov.“

„Prečo mu to robil?“

„Neviem,“ povedala.

„Cítila si sa niekedy ako Jób?“

Usmiala sa s iskričkami v očiach. „Niekedy.“

„Ale nestrácaš svoju vieru?“

„Nie.“ Vedel som, že nie, no myslím, že ja som strácal tú svoju.

„Je to preto, že si myslíš, že sa to môže zlepšiť?“

„Nie,“ povedala, „je to preto, lebo je to to jediné, čo mi zostalo.“

Potom sme začali čítať Bibliu spoločne. Zdalo sa to ako správna vec, no srdce mi nepopierateľne hovorilo, že je v tom čosi viac.

Tej noci som bdel a uvažoval o tom.

Čítanie Biblie bolo niečo, na čo sme sa mohli sústrediť a z ničoho nič sa všetko medzi nami zlepšovalo, možno preto, že som sa tak nebál, že urobím niečo, čo by sa jej dotklo. Čo mohlo byť správnejšie ako čítanie Biblie? Aj keď som toho ani zďaleka nevedel toľko, koľko ona, myslím, že ocenila to gesto, a keď sme si občas čítali, položila mi ruku na koleno a jednoducho počúvala, ako môj hlas napĺňa miestnosť.

Inokedy som sedel vedľa nej na pohovke, pozeral som sa na Bibliu a súčasne som kútikom oka pozoroval Jamie, narazili sme na pasáž alebo žalm alebo na príslovie a ja som sa jej spýtal, čo si o tom myslí. Niekedy sa ma ona spýtala, čo si myslím, a ja som sa snažil, ako najlepšie som vedel, aj keď boli chvíle, kedy som klamal, a bol som si istý, že to spoznala. „Určite si to myslíš?“ spýtala sa a ja som si pošúchal bradu a opäť o tom popremýšľal predtým, ako som to skúsil znova. Niekedy však bola jej chyba, že som sa nemohol sústrediť, keď mala položenú ruku na mojom kolene a tak.

Raz v piatok večer som ju zobral na večeru k nám domov. Na hlavný chod sa k nám pridala moja mama, no potom odišla, aby sme mohli byť sami.

Bolo to pekné, sedieť tam s Jamie, a  ja som vedel, že ona cíti to isté. Nevychádzala z domu často a toto bola pre ňu príjemná zmena. Odkedy mi povedala o svojej chorobe, už nenosila vlasy v cope a stále vyzerala tak úžasne, ako keď som ju tak videl prvýkrát. Prezerala si čínsku skrinku – mama mala jednu z tých skriniek so svetlami vo vnútri – keď som sa načiahol ponad stôl a chytil ju za ruku.

„Ďakujem, že si dnes večer prišla,“ povedal som.

Obrátila svoju pozornosť opäť na mňa. „Ďakujem, že si ma pozval.“

Odmlčal som sa. „Ako to znáša tvoj otec?“

Jamie si vzdychla. „Nie veľmi dobre. Robím si oňho veľké starosti.“

„Vieš, že ťa veľmi ľúbi.“

„Viem.“

„A ja tiež,“ povedal som a vtedy sa odvrátila. Zdalo sa, že ju desí, keď jej to hovorím.

„Budeš stále chodiť ku mne?“ spýtala sa. „Aj neskôr, vieš, keď...?“

Stisol som jej ruku, nie silno, no dosť na to, aby som ju uistil, že to, čo hovorím, myslím vážne.

„Dovtedy, kým budeš chcieť, aby som k tebe chodil, budem tam.“

„Už nemusíme čítať Bibliu, ak nechceš.“

„Áno,“ povedal som jemne, „myslím, že musíme.“

Usmiala sa. „Si dobrý priateľ, Landon. Neviem, čo by som bez teba robila.“

Stisla mi ruku, oplácajúc mi láskavosť. Sediac oproti mne bola nádherná.

„Milujem ťa, Jamie,“ povedal som znovu a tentoraz nevyzerala vydesene. Namiesto toho sa naše pohľady krížom cez stôl stretli a ja som videl, ako sa rozžiarila. Vzdychla si a odvrátila zrak, rukou si prehrabla vlasy a potom sa obrátila naspäť ku mne. Usmievajúc sa na ňu som jej pobozkal ruku.

„Aj ja ťa milujem,“ zašepkala nakoniec.

Boli to slová, o ktorých počutie som sa modlil.

Neviem, či Jamie povedala Hegbertovi, čo ku mne cíti, no pochyboval som o tom, pretože jeho zvyky sa vôbec nezmenili. Bolo jeho obyčajom opustiť dom vždy, keď som prišiel po škole, a tak to aj pokračovalo. Zaklopal som na dvere a počul, ako Hegbert vysvetľuje Jamie, že odchádza a že sa vráti o niekoľko hodín. „Dobre, ocko,“ vždy som ju počul povedať a potom som čakal, kým Hegbert otvorí dvere. Keď ma pustil dnu, otvoril šatník na chodbe a ticho vytiahol kabát a klobúk. Kabát si zapínal cestou ku dverám. Bol staromódny, čierny a dlhý, ako nepremokavý kabát bez zipsov, ten typ, čo bol módny začiatkom storočia. Málokedy sa rozprával priamo so mnou, dokonca aj keď zistil, že Jamie a ja sme začali spolu čítať Bibliu.

Aj keď stále nebol nadšený, že som u nich, keď on nie je doma, aspoň mi dovolil chodiť tam. Vedel som, že je to sčasti preto, že nechcel, aby Jamie prechladla, keď sedela na verande, a jediná ďalšia alternatíva bola čakať v dome, kým tam som. No myslím, že Hegbert tiež potreboval nejaký čas pre seba, to bol ten pravý dôvod na zmenu. Nehovoril mi o pravidlách v dome – videl som ich v jeho očiach, keď prvý raz povedal, že môžem zostať. Mal som dovolené byť v obývačke, to bolo všetko. Jamie na tom stále bola celkom dobre, aj keď zima bola nepríjemná. Koncom januára fúkal ľadový vietor, čo trvalo deväť dní, a potom nasledovali tri dni nepretržitého dažďa. Jamie nemala záujem vychádzať z domu v takom počasí, aj keď po Hegbertovom odchode sme pár minút zostali na verande, aby sme sa nadýchali čerstvého morského vzduchu. Kedykoľvek sme to urobili, pristihol som sa, ako si o ňu robím starosti.

Kým sme čítali Bibliu, ľudia zaklopali na dvere minimálne trikrát každý deň. Vždy sa tam zastavovali, niektorí s jedlom, iní iba pozdraviť. Dokonca aj Eric a Margaret sa objavili a hoci Jamie nemala dovolené pustiť ich dnu, urobila to, a tak sme sa posadili v obývačke a trochu sa rozprávali. Ani jeden z nich nebol schopný pozrieť sa jej do očí.

Obaja boli nervózni a niekoľko minút im trvalo, kým prešli k veci. Eric povedal, že sa prišiel ospravedlniť a že si nedokáže vysvetliť, prečo sa to zo všetkých ľudí stalo práve jej. Tiež pre ňu niečo mal a trasúcimi sa rukami položil na stôl obálku. Hlas mal zastretý, keď rozprával, jeho slová zneli tým najúprimnejším citom, aký som ho kedy počul vyjadriť.

„Máš to najväčšie srdce zo všetkých, ktorých som kedy stretol,“ povedal lámajúcim sa hlasom, „a aj keď som to bral ako samozrejmosť a nebol som k tebe vždy milý, chcel som, aby si vedela, ako sa cítim. Nikdy v živote ma nič nemrzelo viac.“ Zastavil sa a dotkol sa kútika svojho oka. „Si tá najlepšia osoba, akú som kedy mohol spoznať.“

Ako bojoval so slzami a poťahoval nosom, Margaret to už vzdala a plačúc sedela na pohovke, neschopná rozprávať. Keď Eric skončil, Jamie si z líc utrela slzy, pomaly sa postavila a usmiala sa, otvárajúc narúč, čo mohlo byť jedine gestom pre odpustenie. Eric k nej šiel rád a nakoniec sa otvorene rozplakal, keď ho Jamie pohladila po vlasoch, šepkajúc mu do ucha. Dlho sa objímali a Eric vzlykal, až kým nebol taký vyčerpaný, že už viac nemohol plakať. Potom prišla na rad Margaret a ona a Jamie urobili presne to isté.

Keď boli Eric a Margaret pripravení na odchod, obliekli si bundy a ešte raz sa pozreli na Jamie, akoby si ju chceli navždy zapamätať. Nepochybne na ňu chceli spomínať v takej podobe, ako ju videli vtedy. Pre mňa bola nádherná a viem, že oni ju videli rovnako.

„Nevzdávaj to,“ povedal Eric vo dverách. „Budem sa za teba modliť, tak ako všetci.“ Potom sa otočil ku mne, načiahol sa a potľapkal ma po pleci. „Ani ty,“ povedal s červenými očami. Ako som sa pozeral, ako odchádzajú, vedel som, že som nikdy nebol ani na jedného z nich taký hrdý.

Neskôr, keď sme otvorili obálku, sme zistili, čo Eric urobil. Bez toho, aby nám to povedal, vyzbieral viac ako 400 dolárov pre sirotinec.

Čakal som na zázrak.

Neprišiel.

Začiatkom februára Jamie zvýšili dávky liekov, ktoré užívala, aby sa jej uľavilo od stupňujúcej sa bolesti, ktorú pociťovala. Zvýšené dávky jej spôsobovali závraty; dvakrát spadla, keď išla do kúpeľne, raz si udrela hlavu o umývadlo. Potom trvala na tom, aby jej lekári znížili dávky a oni to so zdráhaním urobili. Aj keď mohla normálne chodiť, bolesť, ktorú cítila, sa stupňovala a niekedy jej spôsobovalo bolesť aj zodvihnutie ruky.

Leukémia je ochorenie krvi, také, ktoré sa šíri celým telom. Definitívne pred ním neexistoval nijaký unik, pokým jej srdce bilo.

No choroba oslabovala aj jej telo, napádala jej svaly, sťažovala aj tie najjednoduchšie veci. V prvom februárovom týždni schudla o tri kilá a čoskoro sa pre ňu stalo ťažkým aj chodenie, aj keď mala prejsť len krátku vzdialenosť. To bolo, samozrejme, vtedy, keď ešte dokázala znášať bolesť, čo časom už nemohla. Opäť sa vrátila k liekom, akceptujúc závraty namiesto bolestí.

Stále sme čítali Bibliu.

Kedykoľvek som navštívil Jamie, našiel som ju sedieť na pohovke s otvorenou Bibliou a vedel som, že ju tam doniesol jej otec, keď sme chceli pokračovať. Aj keď mi o tom nikdy nič nepovedala, obaja sme presne vedeli, čo to znamená. Čas sa krátil a moje srdce mi stále hovorilo, že tu je ešte niečo, čo by som mohol urobiť.

14. februára, na Svätého Valentína, Jamie vybrala pasáž o Korinťanoch, ktorá pre ňu veľa znamenala. Povedala mi, že keby niekedy mala príležitosť, bola by to pasáž, ktorú by chcela maž čítanú na svadbe. Hovorilo sa v nej:

Láska je vždy trpezlivá a dobrotivá. Nikdy nezávidí. Láska sa nikdy nevystatuje a nie je domýšľavá. Nikdy nie je nehanebná ani sebecká. Neuráža sa a nepohoršuje sa. Láska sa nikdy neteší z chýb druhých, ale raduje sa z pravdy. Vždy je pripravená odpúšťať, veriť, dúfať a zniesť všetko, čo príde.

Jamie bola najpravdivejšia podstata tohto presného opisu.

O tri dni neskôr, keď sa trochu oteplilo, som jej ukázal niečo nádherné, niečo, o čom som pochyboval, že už niekedy predtým videla, niečo, o čom som vedel, že by chcela vidieť.

Východ Severnej Karolíny je nádherný a zvlášť tá časť krajiny, kde je mierne počasie a hlavne krásna príroda. Nikde to nie je zjavnejšie ako na Bogue Banks, na ostrove hneď pri pobreží, blízko miesta, kde sme vyrástli. Dvadsaťštyri míľ dlhý a takmer míľu široký, tento ostrov je zázrak prírody, od východu až po západ, objímajúci pol míle pobrežia. Tí, ktorí tam žijú, môžu byť svedkami veľkolepých východov a západov slnka nad šírym Atlantickým oceánom každý deň v roku.

Jamie bola naobliekaná, keď stála pri mne na kraji Iron Steamer Pier, keď sa tento dokonalý večer chýlil ku koncu. Ukázal som do diaľky a povedal som jej, aby čakala. Videl som náš dych, kým ja som sa nadýchol a vydýchol raz, ona dvakrát.

Musel som Jamie podopierať, kým sme tam stáli – vyzerala byť ľahšia ako opadané lístie na jeseň – ale vedel som, že to bude stáť za to.

Po čase sa žeravý, kráterovitý mesiac vydal na svoju zdanlivú púť z mora, rozlievajúc lúč svetla krížom cez pomaly tmavnúcu vodu, deliaci sa na tisíc rôznych častí, každá oveľa krajšia ako tá predošlá. Presne v tej istej chvíli sa na opačnej strane slnko stretlo s obzorom, sfarbujúc oblohu dočervena, dooranžova a dožlta, akoby nebo nad nami odrazu otvorilo svoje brány a dovolilo všetkej kráse opustiť jej sväté hranice. Oceán sa menil zo zlatého na strieborný podľa toho, ako sa na ňom odrážali striedajúce sa farby, voda sa s meniacim sa svetlom vlnila a trblietala, pohľad nádherný, takmer ako začiatok času. Slnko klesalo stále nižšie, vrhajúc svoju žiaru tak ďaleko, ako mohlo oko dovidieť, predtým, ako nakoniec pomaly zmizlo vo vlnách. Mesiac stále pomaly stúpal, mihotal sa v tisícich tieňoch žltej, každý bledší ako ten pred ním, až napokon dosiahol farbu hviezd.

Jamie na to všetko hľadela potichu, s mojou rukou pevne okolo seba a dychom plytkým a slabým. Keď nebo nakoniec sčernelo a na južnej oblohe sa začali objavovať prvé záblesky svetiel, objal som ju. Zľahka som ju pobozkal na obe líca a nakoniec na pery.

„Toto,“ povedal som, „je presne to, čo k tebe cítim.“

O týždeň neskôr sa Jamieine cesty do nemocnice stali oveľa pravidelnejšie, hoci trvala na tom, že tam nechce zostať cez noc. „Chcem zomrieť doma,“ bolo všetko, čo povedala. Keďže lekári pre ňu nemohli urobiť nič, nemali na výber a museli akceptovať jej želania.

Aspoň kým tu bola.

„Rozmýšľal som o posledných pár mesiacoch,“ povedal som jej.

Sedeli sme v obývačke, držiac sa za ruky pri čítaní Biblie. Jej tvár chudla, vlasy strácali lesk. A predsa jej oči, tie jemné modré oči, boli prekrásne ako vždy. Nemyslím, že som niekedy videl niekoho takého nádherného.

„Aj ja som o nich rozmýšľala,“ povedala.

„Pamätáš sa na prvý deň v triede slečny Garberovej, keď som súhlasil, že budem hrať vo vianočnej hre? Ako si sa na mňa pozrela a usmiala sa?“

Prikývla. „Áno.“

„A keď som sa ťa spýtal, či so mnou pôjdeš na ples, a ty si ma prinútila sľúbiť ti, že sa do teba nezaľúbim, ale ty si vedela, že sa zaľúbim, však?“

V očiach sa jej šibalsky zablesklo. „Áno.“

„Ako si to vedela?“

Bez odpovede pokrčila plecami a chvíľu sme spolu sedeli a pozorovali, ako okná bičuje dážď.

„Keď som ti povedala, že sa za teba modlím,“ povedala mi nakoniec, „o čom si si myslel, že hovorím?“

Jej choroba ďalej postupovala, stále rychlejšie, ako sa blížil marec. Brala viac liekov proti bolesti a bolo jej príliš zle na to, aby mohla poriadne jesť. Bola stále slabšia a zdalo sa, že bude musieť zostať v nemocnici napriek svojmu želaniu.

Boli to môj otec a mama, ktorí to všetko zmenili.

Môj otec sa vrátil domov z Washingtonu, náhlivo odišiel, hoci kongres stále rokoval. Moja mama mu očividne zavolala a povedala mu, že ak okamžite nepríde, môže zostať vo Washingtone navždy.

Keď mu mama povedala, čo sa deje, povedal, že Hegbert by nikdy neprijal jeho pomoc, že rany sú príliš hlboké, že je prineskoro na to, aby sa čokoľvek urobilo.

„Toto nie je o tvojej rodine ani o reverendovi Sullivanovi ani o ničom, čo sa stalo v minulosti,“ povedala mu, odmietajúc akceptovať jeho odpoveď. „Toto je o našom synovi, ktorý sa zaľúbil do mladého dievčaťa, ktoré potrebuje našu pomoc. A ty nájdeš spôsob, ako jej pomôcť.“

Neviem, čo môj otec povedal Hegbertovi alebo čo mu musel sľúbiť alebo koľko celá tá vec nakoniec stála. Jediné, čo viem, je, že Jamie bola odrazu obklopená drahými prístrojmi, zásobovaná všetkými liekmi, ktoré potrebovala, a neustále bola pod dohľadom dvoch sestričiek a doktor ju kontroloval niekoľkokrát za deň.

Jamie mohla zostať doma.

V tú noc som prvý raz v živote plakal otcovi na ramene.

„Ľutuješ niečo?“ spýtal som sa jej. Bola vo svojej posteli pod prikrývkami, hadičkou jej do ruky prúdili lieky, ktoré potrebovala. Tvár mala bledú, jej telo bolo ľahké ako pierko. Sotva mohla chodiť, a keď chodila, musel ju niekto podopierať.

„Každý z nás niečo ľutuje, Landon,“ povedala, „no mala som nádherný život.“

„Ako to môžeš povedať?“ zvolal som, neschopný skryť svoje muky. „Pri tom všetkom, čo sa ti stalo?“

Stisla mi ruku, jej stisk bol slabý, nežne sa na mňa usmiala.

„Toto,“ pripustila, rozhliadajúc sa po izbe, „by mohlo byť lepšie.“

Napriek mojim slzám som sa zasmial, no okamžite som sa pre to cítil vinný. Mal som jej byť oporou, nie opakom toho. Jamie pokračovala.

„Ale odhliadnuc od toho, som šťastná, Landon. Naozaj som. Mám jedinečného otca, ktorý ma učil o Bohu. Môžem sa obzrieť nazad a viem, že som iným ľuďom nemohla pomôcť viac, ako som im pomohla.“ Odmlčala sa a pozrela sa mi do očí. „Dokonca som sa zaľúbila a našla niekoho, kto mi lásku opätoval.“ Pobozkal som jej ruku, keď to povedala, potom som si ju priložil na líce.

„Nie je to fér,“ povedal som.

Neodpovedala.

„Stále sa bojíš?“ opýtal som sa.

„Áno.“

„Aj ja sa bojím,“ povedal som.

„Ja viem. A mrzí ma to.“

„Čo mám robiť?“ spýtal som sa zúfalo. „Neviem, čo by som mohol ešte urobiť.“

„Budeš mi čítať?“

Prikývol som, hoci som nevedel, či budem schopný dostať sa na ďalšiu stranu bez toho, aby som sa zrútil.

Prosím, Pane, povedz mi, čo mám robiť!

„Mami?“ povedal som neskôr v tú noc.

„Áno?“

Sedeli sme na pohovke, pred nami horel oheň. O niečo skôr v ten deň Jamie zaspala a vediac, že potrebuje odpočinok, som vykĺzol z jej izby. No predtým som ju nežne pobozkal na líce. Bolo to nevinné, no Hegbert vošiel dnu, keď som to urobil, a ja som v jeho očiach videl konfliktné emócie. Pozrel sa na mňa s vedomím, že milujem jeho dcéru, no taktiež vediac, že som porušil jedno z pravidiel v jeho dome, aj keď nevyslovené. Vedel som, že keby bola zdravá, už nikdy by ma nepustil dnu. Potom som vyšiel z miestnosti.

Nemohol som mu to vyčítať, naozaj nie. Zistil som, že trávenie času s Jamie zo mňa vysáva energiu na to, aby som sa cítil dotknutý jeho správaním. Ak ma Jamie za týchto posledných pár mesiacov niečo naučila, tak mi ukázala, že činy – nie myšlienky či úmysly – boli cestou k súdeniu iných, a ja som vedel, že Hegbert ma k nej nasledujúci deň pustí. O tomto všetkom som premýšľal, keď som sedel pri mojej mame na pohovke.

„Myslíš, že máme predurčený osud?“ spýtal som sa.

Bolo to prvý raz, čo som jej položil takú otázku, ale toto boli neobyčajné časy.

„Nie som si istá, či rozumiem tomu, na čo sa pýtaš,“ povedala mračiac sa.

„Myslím tým – ako vieš, čo máš robiť?“

„Pýtaš sa ma na trávenie času s Jamie?“

Prikývol som, aj keď som bol stále zmätený. „Tak nejak. Viem, že robím správnu vec, ale... niečo tomu chýba. Trávim s ňou čas a rozprávame sa a čítame Bibliu, ale...“ Odmlčal som sa a mama dokončila moju myšlienku za mňa.

„Máš pocit, že by si mal robiť niečo viac?“

Prikývol som.

„Nenapadá mi nič viac, čo by si ešte mohol urobiť, srdiečko,“ povedala jemne.

„Tak prečo mám pocit, že ničo také je?“

Posunula sa na pohovke trochu bližšie a spoločne sme pozorovali plamene.

„Myslím, že je to preto, lebo si vystrašený a bezmocný a hoci sa snažíš, všetko je len ťažšie a ťažšie – pre vás oboch. A čím viac sa snažíš, tým viac sa všetko zdá byť beznádejnejšie.“

„Existuje nejaký spôsob, ako sa toho pocitu zbaviť?“

Ovinula si ruku okolo mňa a pritiahla ma bližšie. „Nie,“ povedala jemne, „neexistuje.“

Nasledujúci deň Jamie nemohla vstať z postele. Pretože teraz bola príliš slabá aj na to, aby kráčala s oporou, čítali sme Bibliu v jej izbe. Zaspala v priebehu niekoľkých minút.

Uplynul ďalší týždeň a Jamiein stav sa stále zhoršoval, jej telo slablo.

Pripútaná na lôžko vyzerala menšia, takmer akoby bola znova malým dievčatkom.

„Jamie,“ prosil som, „čo môžem pre teba urobiť?“

Jamie, moja sladká Jamie, spávala teraz celé hodiny, aj keď som k nej hovoril. Nepohla sa pri zvuku môjho hlasu; jej dych bol rýchly a slabý. Sedel som pri jej posteli a dlhý čas som sa na ňu díval, mysliac na to, ako veľmi ju milujem. Držal som jej ruku blízko pri mojom srdci, cítiac kosti jej prstov. Časť zo mňa sa okamžite chcela rozplakať, no namiesto toho som jej ruku opäť položil a otočil tvár k oknu.

Prečo, uvažoval som, sa môj svet tak náhle takto zamotal? Prečo sa toto všetko stalo niekomu, ako je ona? Premýšľal som, či existuje nejaký vyšší dôvod, prečo sa to všetko deje. Bolo to všetko, tak ako povedala Jamie, jednoducho súčasť Pánovho plánu? Chcel Pán, aby som sa do nej zamiloval? Alebo to bola všetko moja vôľa? Čím dlhšie Jame spala, tým viac som vedľa seba cítil jej prítomnosť, no napriek tomu odpovede na tieto otázky neboli o nič jasnejšie ako predtým.

Vonku ustal ranný dážď. Bol to pochmúrny deň, no potom sa neskoré popoludňajšie slnko predralo cez oblaky. V chladnom jarnom vzduchu som uvidel prvé náznaky, ako sa príroda znovu prebúdza k životu. Stromy vonku vyháňali púčiky, listy čakali na správny moment, aby sa mohli roztvoriť do ďalšieho letného obdobia.

Na nočnom stolíku pri jej posteli som uvidel zbierku vecí, ktoré boli Jamieinmu srdcu blízke. Boli to fotografie jej otca, držiaceho Jamie ešte ako malé dieťa a stojaceho pred škôlkou, keď tam šla po prvýkrát; bola tam zbierka pohľadníc, ktoré poslali deti zo sirotinca. S povzdychom som sa načiahol po ne a otvoril pohľadnicu na vrchu kôpky. Pastelkami tam bolo jednoducho napísané:

Prosím, skoro sa uzdrav. Chýbaš mi.

Podpísaná bola Lydia, dievča, ktoré na Štedrý večer zaspalo Jamie v náručí. Druhá pohľadnica vyjadrovala rovnaké pocity, no to, čo skutočne upútalo môj pohľad, bol obrázok, ktorý dieťa, Roger, nakreslilo. Nakreslil vtáka vznášajúceho sa k dúhe.

Dusiac sa som pohľadnicu zavrel. Nemohol som ten pohľad zniesť ani o chvíľu dlhšie a keď som kôpku vrátil tam, kde bola predtým, všimol som si novinový výstrižok pri jej vodnom skle. Načiahol som sa po článok a zistil som, že je o vianočnej hre a bol publikovaný v nedeľňajších novinách deň po poslednom predstavení. Nad textom som uvidel jedinú fotografiu nás dvoch, ktorá bola kedy vytvorená.

Zdalo sa to tak dávno. Pridržal som si článok bližšie pri tvári. Ako som sa díval, spomenul som si, čo som cítil, keď som ju v tú  noc uvidel.

Pozrel som sa na ňu bližšie, hľadajúc akýkoľvek náznak toho, že tušila, čo sa stane. Vedel som, že to tušila, no jej tvár nič také neprezrádzala. Namiesto toho som videl iba vyžarované šťastie. Po čase som si vzdychol a položil ústrižok bokom.

Biblia stále ležala otvorená tam, kde som ju položil, a aj keď Jamie spala, cítil som potrebu ďalej čítať. Nakoniec som natrafil na ďalšiu pasáž. Hovorilo sa v nej:

Neprikazujem ti, ale chcem vyskúšať úprimnosť tvojej lásky porovnávaním s úprimnosťou iných.

Tie slová zapríčinili, že som sa znova začal dusiť, a práve keď som sa išiel rozplakať, ich význam bol zrazu jasný. Boh mi dal konečne odpoveď a ja som odrazu vedel, čo mám urobiť.

Do kostola som sa nemohol dostať rýchlejšie, dokonca ani keby som mal auto. Použil som každú skratku, ktorú som mohol, náhliac sa cez zadné dvory, preskakujúc ploty a v jednom prípade som prebehol cez niečiu garáž a vyšiel von bočnými dverami. Všetko, čo som sa o meste dozvedel, kým som tu vyrastal, sa mi teraz hodilo a aj keď som nikdy nebol veľmi dobrý atlét, v tento deň som bol nezastaviteľný, poháňaný tým, čo som musel urobiť.

Nestaral som sa o to, ako som vyzeral, keď som prišiel, pretože som si myslel, že aj Hegbertovi je to jedno. Keď som konečne vstúpil do kostola, spomalil som do chôdze, snažiac sa lapiť dych, a zamieril som dozadu do jeho kancelárie.

Hegbert vzhliadol, keď ma uvidel, a ja som vedel, prečo bol tam. Nepozval ma dnu, jednoducho odvrátil zrak opäť k oknu. Doma sa s jej chorobou vyrovnával upratovaním takmer s posadnutím. No tu boli papiere rozhádzané po stole a knihy roztrúsené po miestnosti, akoby tu celé týždne nikto neupratoval. Vedel som, že toto je miesto, kde premýšľa o Jamie; toto je miesto, kam Hegbert chodí plakať.

„Reverend?“ povedal som opatrne.

Neodpovedal, no ja som aj tak pokračoval.

„Rád by som bol sám,“ zahundral.

Vyzeral staro a ubito, unavene ako Izraeliti opísaní v Dávidových žalmoch. Tvár mal uťahanú a vlasy mu od decembra zredli. Možno ešte viac ako ja sa pri Jamie snažil tváriť, že je všetko v poriadku, a napätie z toho ho vyčerpávalo. Pristúpil som priamo pred jeho stôl a on sa na mňa pozrel predtým, ako sa opäť otočil k oknu.

„Prosím,“ povedal mi. Jeho hlas znel porazene, akoby ani nemal silu diskutovať so mnou.

„Rád by som sa s vami pozhováral,“ povedal som pevne. „Nežiadal by som vás o to, keby to nebolo veľmi dôležité.“

Hegbert si vzdychol a ja som sa posadil na stoličku, no ktorej som sedel už predtým, keď som ho žiadal, aby mi dovolil vziať Jamie na Nový rok von.

Počúval ma, keď som mu hovoril, čo som mal na mysli.

Keď som skončil, Hegbert sa ku mne otočil. Nevedel som, čo si myslel, no vďakabohu nepovedal nie. Namiesto toho si prstami pretrel oči a otočil sa k oknu.

Myslím, že ešte aj on bol príliš šokovaný, aby prehovoril.

Opäť som bežal, opäť som sa neunavoval, môj cieľ mi dával silu ísť ďalej. Keď som dorazil k Jamieinmu domu, bez zaklopania som sa vrútil do dverí a sestrička, ktorá bola v jej izbe, sa vyšla von pozrieť, čo zapríčinilo ten hluk. Skôr ako stihla prehovoriť, prehovoril som ja.

„Je hore?“ spýtal som sa vystrašene a v eufórii súčasne.

„Áno,“ povedala sestrička opatrne. „Keď sa zobudila, čudovala sa, kde si.“

Ospravedlnil som sa za svoj chaotický príchod a poďakoval jej, potom som sa jej spýtal, či by nás mohla nechať osamote. Vošiel som do Jamieinej izby, privierajúc za sebou dvere. Bola bledá, tak veľmi bledá, no jej úsmev mi prezrádzal, že stále bojuje.

„Ahoj, Landon,“ povedala, jej hlas slabý, „ďakujem, že si sa vrátil.“

Pritiahol som si stoličku a sadol som si k nej, berúc ju za ruku. Vidieť ju ležať tam sťahovalo niečo hlboko v mojom žalúdku, takmer ma to prinútilo chcieť plakať.

„Bol som tu skôr, ale ty si spala,“ povedal som.

„Ja viem... Prepáč. Zdá sa mi, že už si nemôžem pomôcť.“

„To je v poriadku, naozaj.“

Vysilene si položila ruku na posteľ a ja som ju pobozkal, potom som sa predklonil a pobozkal ju aj na líce.

„Miluješ ma?“ opýtal som sa.

Usmiala sa. „Áno.“

„Chceš, aby som bol šťastný?“ Keď som sa jej na to spýtal, cítil som, ako mi srdce bije opreteky.

„Samozrejme, že chcem.“

„Tak potom pre mňa niečo urobíš?“

Odvrátila zrak a tvárou jej preletel smútok. „Neviem, či to ešte zvládnem,“ povedala.

„Ale keby si to zvládla, urobila by si to?“

Nemôžem primerane opísať silu toho, čo som vtedy cítil.

Láska, hnev, smútok, nádej a strach sa miešali dokopy, vyostrené nervozitou, ktorú som pociťoval. Jamie sa na mňa zvedavo pozrela a ja som začal plytko dýchať. Odrazu som vedel, že nikdy nebudem k nikomu inému cítiť nič také silné ako v tej chvíli. Keď som jej opätoval pohľad, toto jednoduché uvedomenie ma po milióntykrát prinútilo želať si, aby som vedel toto všetko nechať odísť preč. Keby to bolo možné, vymenil by som svoj život za jej. Chcel som jej povedať o svojich myšlienkach, no zvuk jej hlasu  náhle umlčal city vo mne.

„Áno,“ povedala nakoniec, jej hlas slabý, no stále plný prísľubu. „Urobila.“

Keď som nad sebou konečne získal kontrolu, znova som ju pobozkal, potom som priložil svoju ruku k jej tvári a nežne som prešiel prstami po jej líci. Čudoval som sa nad mäkkosťou jej pleti, nad nežnosťou, ktorú som videl v jej očiach. Dokonca aj teraz bola dokonalá.

Moje hrdlo sa znova začalo sťahovať, no ako som povedal, vedel som, čo musím urobiť. Odvtedy, čo som sa musel zmieriť s tým, že nie je v mojich silách vyliečiť ju, to čo som chcel urobiť, bolo dať jej niečo, čo vždy chcela.

Bolo to to, čo mi moje srdce hovorilo po celý čas. Vtedy som pochopil, že Jamie mi už dala odpoveď, ktorú som hľadal, tú, ktorú moje srdce potrebovalo nájsť. Povedala mi ju, keď sme sedeli pred kanceláriou pána Jenkinsa,  v ten večer, keď sme sa ho pýtali na uvedenie hry. Zľahka som sa usmial a ona opätovala moju náklonnosť slabým stisnutím ruky, akoby mi dôverovala v tom, čo som sa chystal urobiť. Posmelený som sa naklonil bližšie a zhlboka som sa nadýchol. Keď som vydýchol, toto boli slová, ktoré sa vyrinuli s mojím dychom.

„Vezmeš si ma?“