Povedať, že hra mala obrovský úspech, by bolo veľmi mierne. Obecenstvo sa smialo a plakalo, čo bolo presne to, čo malo robiť. Ale kvôli Jamieinmu vystúpeniu sa naozaj stalo niečo zvláštne – a myslím, že každý bol rovnako šokovaný ako ja –to, ako sa to celé skončilo. Všetci sa tvárili rovnako ako ja, keď som ju prvýkrát uvidel, a to dodalo hre obrovskú silu, keď hral každý svoju rolu. Prvé predstavenie sme ukončili bez chyby a neuverili by ste, ale nasledujúci večer prišlo ešte viac ľudí. Dokonca aj Eric mi prišiel zagratulovať, čo pre mňa bolo po tom, čo mi povedal predtým, prekvapením.
„Vy dvaja ste boli dobrí,“ povedal jednoducho. „Som na teba hrdý, kamoš.“
Zatiaľčo to hovoril, slečna Garberová volala „Úžasné!“ na každého, kto ju počúval alebo kto prechádzal okolo, a opakovala to toľkokrát, že som ju počul ešte dlho po tom, ako som šiel v ten večer do postele. Keď sa naposledy zatiahla opona, hľadal som Jamie, a uvidel som ju stáť bokom s jej otcom. V očiach mal slzy – to bolo prvýkrát, čo som ho videl plakať – a Jamie mu padla do náručia a dlho sa objímali. Hladkal ju po vlasoch a šepkal jej „Môj anjel“, kým jej oči boli zavreté a ešte aj ja som mal pocit, že sa udusím.
Tá „správna vec“, ako som si uvedomil, nakoniec nebola taká zlá. Keď sa od seba konečne odtrhli, pyšný Hegbert ju nechal ísť za ostatnými, a ona dostala obrovské množstvo gratulácií od každého v zákulisí. Vedela, že bola dobrá, ale všetkým ľuďom hovorila, že netuší, prečo okolo toho robia taký rozruch. Bola veselá a taká istá ako vždy, ale v kombinácii s jej nádherným vzhľadom to pôsobilo úplne ináč. Postavil som sa úzadia, nechávajúc ju vychutnať si jej chvíľu, a priznávam, že časť zo mňa sa cítila ako starý Hegbert. Nemohol som si pomôcť, ale bol som šťastný spolu s ňou, a aj trochu hrdý. Keď ma konečne uvidela stáť bokom, ospravedlnila sa ostatným a prišla ku mne.
Pozrela sa na mňa a usmiala sa. „Ďakujem ti, Landon, za to, čo si urobil. Urobil si môjho otca veľmi šťastným.“
„Nemáš za čo,“ povedal som a naozaj som to tak myslel.
Zvláštne bolo to, že keď to povedala, uvedomil som si, že ju Hegbert bude viezť domov, no tentoraz som si želal, aby som mal príležitosť odprevadiť ju.
Nasledujúci pondelok sa začínal náš posledný týždeň školy pred vianočnými prázdninami a rozpisy záverečných skúšok boli vyvesené v každej triede. Okrem toho som musel dokončiť moju prihlášku na UNC, čo som odkladal kvôli všetkým tým skúškam v divadle. V tom týždni som sa plánoval usilovne učiť a potom do noci pracovať na prihláške, predtým než pôjdem spať. No nemohol som si pomôcť a stále som myslel na Jamie.
Jamieina premena počas hry bola prinajmenšom prekvapujúca a ja som usúdil, že to znamenalo aj zmenu v nej. Neviem, prečo som si to myslel, ale myslel som si to, a preto ma prekvapilo, keď sa v to ráno ukázala opäť v jej obvyklom oblečení: hnedý sveter, vlasy v cope, plátená sukňa a tak.
Stačil jediný pohľad a nemohol som si pomôcť, ale bolo mi jej ľúto. Cez víkend bola považovaná za normálnu – dokonca jedinečnú – alebo tak sa aspoň zdalo, ale ona to nechala uniknúť. Ľudia k nej síce boli o trochu milší a tí, ktorí s s ňou ešte nehovorili, jej povedali, že bola dobrá, no hneď som vedel, že to nebude trvať dlho. Postoje zafixované od detstva sa ťažko menia a časť zo mňa uvažovala, či sa to teraz pre ňu ešte nezhorší. Teraz, keď ľudia vedeli, že môže vyzerať normálne, mohli by sa stať ešte viac krutými.
Chcel som s ňou hovoriť o mojich dojmoch, naozaj, ale až keď sa skončí ten týždeň. Nielen kvôli tomu, že som bol zaneprázdnený, ale chcel som aj trochu času na premyslenie toho, ako jej to poviem. Aby som bol úprimný, stále som sa cítil trochu vinný kvôli tomu, čo som jej povedal, keď som ju naposledy odprevádzal domov, a nebolo to len preto, že naša hra dopadla výborne. Oveľa viac to malo do činenia s tým, že celý ten čas, ktorý sme spolu strávili, ku mne Jamie bola len milá a ja som vedel, že som sa mýlil.
Ak vám mám pravdu povedať, nemyslel som si, že Jamie sa so mnou bude chcieť rozprávať. Vedel som, že ma vídala vonku s kamarátmi počas obedovej prestávky, keď sedela v roho a čítala Bibliu, ale nikdy neprišla za nami. No keď som v ten deň odchádzal zo školy, začul som za sebou jej hlas, pýtajúci sa ma, či by som ju neodprevadil domov. Aj keď som ešte nebol pripravený zveriť sa jej so svojimi myšlienkami, súhlasil som. Viete, kvôli starým časom.
O chvíľu neskôr Jamie prešla k veci.
„Pamätáš sa, čo si mi povedal, keď si ma naposledy odprevádzal domov?“ spýtala sa.
Prikývol som, želajúc si, aby to už nevyťahovala.
„Sľúbil si, že to kvôli mne dokážeš,“ povedala.
Chvíľku som bol zmätený. Myslel som si, že som to už urobil svojím výkonom v tej hre. Jamie pokračovala.
„No, rozmýšľala som o tom, čo by si mohol urobiť,“ pokračovala bez toho, aby ma pustila k slovu, „a dospela som k tomuto.“
Spýtala sa ma, či by mi nevadilo vyzbierať nádoby, ktoré poroznášala do podnikov v celom meste na začiatku roka. Boli umiestnené na pultoch, zvyčajne vedľa pokladní, aby tam ľudia mohli hádzať drobné. Peniaze sa potom dávali sirotám. Jamie nikdy nechcela priamo žiadať ľudí o peniaze, chcela, aby ich dávali dobrovoľne. To bolo podľa nej kresťanské.
Spomínam si, že som tie nádoby videl na miestach ako Cecil’s Diner a Kráľovské divadlo. S kamarátmi sme tam zvykli hádzať spinky na papier a klince, keď sa pokladníci nepozerali, pretože to znelo, akoby sme tam hádzali mince, a potom sme sa smiali, ako sme Jamie prešli cez rozum. Zvykli sme si robiť srandu z toho, ako otvorí jednu zo svojich plechoviek, očakávajúc niečo úžasné vzhľadom na váhu, no nájde len klince a spinky na papier. Niekedy pri spomienke na veci, ktoré ste urobili, sa až myknete, a presne to som urobil.
Jamie si všimla môj výraz.
„Nemusíš to robiť,“ povedala, očividne sklamaná. „Len som si pomyslela, že keď sa Vianoce tak rýchlo blížia a ja nemám auto, bude mi trvať dlho, kým ich všetky vyzbieram...“
„Nie,“ prerušil som ju, „urobím to. Aj tak nemám na práci nič dôležité.“
Takže preto som s tým začal v stredu, hoci som sa mal učiť na testy, dokonca aj napriek tomu, že som ešte nemal dokončenú prihlášku. Jamie mi dala zoznam všetkých miest, kam umiestnila nádoby, a ja som si požičal mamino auto a nasledujúci deň som ich začal zbierať na vzdialenejšom konci mesta. Dokopy umiestnila asi šesťdesiat nádob, a tak som predpokladal, že ich stihnem vyzbierať za jeden deň. V porovnaní s ich umiestňovaním to bude takmer nič. Jamie to trvalo takmer šesť týždňov, pretože najprv musela nájsť šesťdesiat prázdnych nádob a potom stihla umiestniť len dve alebo tri za deň, keďže nemala auto. Keď som začal, necítil som sa najlepšie, pretože to bol Jamiein projekt, no hovoril som si, že Jamie sama ma požiadala o pomoc. Chodil som z podniku do podniku a zbieral nádoby a na konci prvého dňa som si uvedomil, že to bude trvať o niečo dlhšie, než som predpokladal.
Vyzbieral som len asi dvadsať nádob, lebo som zabudol na jeden nepatrný fakt o živote v Beauforte. V takomto malom meste bolo nemožné jednoducho vbehnúť dnu a zobrať nádobu bez toho, že by ste sa zarozprávali s majiteľom alebo pozdravili niekoho, koho poznáte. To sa nedalo. Tak som tam sedel, zatiaľčo akýsi chlapík rozprával o svojej plachetnici, alebo sa ma niekto spýtal, ako mi ide škola, alebo spomenul, že by potreboval výpomoc v sklade, alebo chcel vedieť môj názor na to, či by mal presunúť regál s časopismi na druhú stranu obchodu. Vedel som, že Jamie je v tom dobrá, a snažil som sa predstaviť si, čo by robila ona. Koniec koncov, bol to jej projekt. Nezastavoval som sa, aby som skontroloval vyzbieranú čiastku. Len som vysypal obsah jednej nádoby do druhej a šiel ďalej. Na konci prvého dňa boli všetky drobné nasypané v dvoch veľkých nádobách a tie som vyniesol do svojej izby. Cez sklo som videl niekoľko šekov – nie veľa – ale nebol som taký nervózny, kým som nevysypal všetky peniaze na podlahu a nezistil, že väčšina mincí sú hlavne penny. Aj keď tam nebolo toľko klincov a spiniek na papier, ako som čakal, bol som skľúčený, keď som peniaze spočítal. Bolo tam 20,32 dolárov. Dokonca ani v roku 1958 to nebolo veľa, hlavne keď sa to malo rozdeliť medzi tridsať detí.
No nenechal som sa odradiť. Mysliac si, že to bol omyl, pokračoval som na druhý deň, vliekol som niekoľko tuctov debien a hovoril s ďalšími dvadsiatimi majiteľmi podnikov, zatiaľčo som zbieral nádoby. Výnos: 23,89 dolárov.
Tretí deň bol ešte horší. Po spočítaní peňazí som tomu ani nemohol uveriť. Bolo tam len 11,52 dolárov. Tie boli z jedného podniku na nábreží, kam chodia turisti a tínedžeri ako ja. Čo sme to za ľudia, pomyslel som si.
Keď som videl, ako málo sa dokopy vyzbieralo – 55,73 dolárov -, bolo mi z toho príšerne, obzvlášť keď som si uvedomil, že nádoby boli v podnikoch takmer celý rok a ja sám som ich videl nespočetne veľakrát. V ten večer som mal zavolať Jamie a povedať jej výšku obnosu, ale nemohol som. Povedala mi, ako chce tento rok niečo extra špeciálne, a toto nebolo ono - to som vedel dokonca aj ja. Namiesto toho som jej klamal a povedal, že to nespočítam sám, pretože to bol jej projekt, nie môj, a tak to musíme spočítať spoločne. Bolo to skrátka príliš deprimujúce. Sľúbil som, že prinesiem peniaze nasledujúce popoludnie, keď sa skončí škola. Bolo to dvadsiateho prvého decembra, najkratší deň v roku. Do Vianoc chýbali iba štyri dni.
„Landon,“ povedala mi, keď to spočítala, „to je zázrak!“
„Koľko tam je?“ spýtal som sa. Vedel som presne, koľko tam bolo.
„Je tu takmer dvestoštyridsaťsedem dolárov!“ Bola absolútne nadšená, keď sa na mňa pozrela. Keďže bol Hegbert doma, mal som dovolené sedieť v obývačke a tam aj Jamie počítala peniaze. Boli naukladané v upravených malých kôpkach, takmer všetko to boli štvrťdoláre. Hegbert bol v kuchyni za stolom a písal si kázeň, a ešte aj on otočil hlavu, keď počul jej hlas.
„Podľa teba je to dosť?“ spýtal som sa nevinne.
Po lícach jej stekali drobné slzy, keď sa obzerala po izbe, stále neveriac, čo vidí rovno pred sebou. Ani po našom predstavení nebola takáto šťastná. Pozrela sa na mňa.
„Je to... úžasné,“ povedala s úsmevom. V jej hlase bolo viac emócií, ako som kedy počul. „Minulý rok som vyzbierala iba sedemdesiat dolárov.“
„Som rád, že to bolo tento rok lepšie,“ povedal som s hrčou v hrdle. „Keby si tam tie nádoby nedala hneď na začiatku roka, nevyzbierala by si ani zďaleka toľko.“
Viem, že som klamal, no bolo mi to jedno. Vtedy to bolo správne.
Nepomohol som Jamie vybrať hračky – uvážil som, že ona bude vedieť lepšie, čo by deti chceli – ale ona trvala na tom, aby som s ňou šiel na Štedrý deň do sirotinca, aby som tam bol, keď si budú deti rozbaľovať darčeky.
„Prosím, Landon,“ povedala a pri tom jej vzrušení som nemal to srdce odmietnuť.
A tak o tri dni, keď boli moji rodičia na večierku u starostu, som si obliekol lovecký kabát a moju najlepšiu viazanku a nastúpil do maminho auta s Jamieinými darčekmi pod pazuchou. Posledných pár dolárov som minul na pekný sveter, pretože to bolo jediné, čo mi napadlo, aby som jej dal. Pre ňu sa nenakupovalo najľahšie.
V sirotinci som mal byť o siedmej, ale most v prístave Morehead City bol zdvihnutý, a tak som musel čakať, kým sa nákladná loď pomaly preplaví kanálom. Nakoniec som prišiel o niekoľko minút neskôr. Hlavné dvere boli už zamknuté, takže som na ne musel trieskať, kým ma pán Jenkins konečne začul. Prehrabával sa hŕbou svojich kľúčov, kým našiel ten správny, a o chvíľu neskôr otvoril dvere. Vstúpil som dnu, mädliac si ruky od zimy.
„Ach... tu si,“ povedal šťastne. „Čakali sme na teba. Poď, vezmem ťa za ostatnými.“
Viedol ma chodbou do spoločenskej miestnosti, tam, kde som bol už predtým. Na chvíľku som sa zastavil a zhlboka sa nadýchol, predtým než som vstúpil dnu.
Bolo to ešte lepšie, ako som si predstavoval.
V strede miestnosti som videl obrovský strom, ozdobený pozlátkou, farebnými svetlami a stovkou ručne vyrobených ozdôb. Pod stromom, rozťahujúc sa všetkými smermi, boli zabalené darčeky všetkých veľkostí a tvarov. Boli nakopené na sebe a deti sedeli na zemi blízko pri sebe vo veľkom polkruhu. Mali oblečené tie najlepšie šaty, aspoň tak som sa domnieval – chlapci mali modré nohavice a biele tričká s límcom, kým dievčatá boli oblečené v modrých sukniach a blúzkach s dlhými rukávmi. Všetci vyzerali, akoby sa vyumývali pred veľkou udalosťou, a väčšina chlapcov mala ostrihané vlasy.
Na stole pri dverách bola nádoba s punčom a podnosy s pečivom, vytvarovaným ako vianočné stromčeky a posypaným zeleným cukrom. Videl som niekoľko dospelých, ako sedia pri deťoch; niektoré menšie deti sedeli dospelým na kolenách, tváre zaujaté sústredením, ako počúvali vianočný príbeh.
Nevidel som Jamie, aspoň nie hneď. Najprv som začul jej hlas. Bola to ona, kto čítal príbeh, a ja som ju konečne uvidel. Sedela na zemi pod stromčekom.
Prekvapilo ma, že v ten večer má vlasy rozpustené, tak ako vtedy, keď sme hrali divadlo. Namiesto starého hnedého svetra, ktorý som videl toľkokrát, mala oblečený červený sveter s véčkovým výstrihom, ktorý zvýrazňoval farbu jej svetlomodrých očí. Dokonca aj bez trblietok vo vlasoch a dlhých bielych splývajúcich šiat bol pohľad na ňu zarážajúci. Bez toho, aby som si to uvedomil, som zadržiaval dych, a kútikom oka som videl pána Jenkinsa, ako sa na mňa usmieva. Vydýchol som a usmial som sa, usilujúc sa opäť získať kontrolu.
Jamie sa zastavila iba raz, aby vzhliadla od knihy. Všimla si, že stojím vo dverách, a potom sa opäť vrátila k čítaniu deťom. Trvalo jej asi minútu, kým skončila, a keď skončila, postavila sa a narovnala si sukňu a prešla pomedzi deti ku mne. Netušiac, kam chcela, aby som šiel, zostal som stáť tam, kde som bol. Medzitým sa pán Jenkins odkradol preč.
„Mrzí ma, že sme začali bez teba,“ povedala, keď ku mne prišla, „ale deti už boli také vzrušené.“
„To je v poriadku,“ povedal som s úsmevom, mysliac na to, ako krásne dnes vyzerá.
„Som taká rada, že si mohol prísť.“
„Ja tiež.“
Jamie sa usmiala a načiahla sa po moju ruku, aby ma viedla.
„Poď so mnou,“ povedala. „Pomôž mi porozdávať darčeky.“
Tým sme strávili ďalšiu hodinu a pozerali sme sa, ako ich deti jeden za druhým rozbaľujú. Jamie ich nakupovala po celom meste, berúc pár vecí pre každé dieťa v miestnosti, individuálne darčeky, ktoré nikdy predtým nedostali. No darčeky, ktoré kúpila Jamie, neboli jediné, ktoré deti dostali – aj sirotinec a ľudia, ktorí tam pracovali, nakúpili pár vecí. Ako sa papier vo vzrušenom šialenstve rozhadzoval po celej zemi, všade sa ozývali nadšené výkriky. Zdalo sa, aspoň mne, že všetky deti dostali oveľa viac darčekov, ako kedy čakali, a stále dokola ďakovali Jamie.
Keď sa prach konečne usadil a všetky darčeky boli porozbaľované, atmosféra sa začala upokojovať. Pán Jenkins a pani, ktorú som nikdy predtým nevidel, upratali miestnosť a zopár malých detí začalo pod stromčekom zaspávať. Niekoľko starších sa so svojimi darčekmi vrátilo do izieb a cestou stlmili svetlá nad vchodom. Svetlá zo stromčeka vrhali éterickú žiaru, kým z gramofónu umiestneného v rohu potichu znela Tichá noc. Stále som sedel na zemi vedľa Jamie, držiacej malé dievčatko, ktoré jej zaspalo v náručí. Všetko to vzrušenie zapríčinilo, že sme ani nemali čas sa porozprávať, niežeby sme to mali v úmysle. Obaja sme hľadeli na svetlá na stromčeku a ja som bol zvedavý, na čo Jamie myslí. Popravde povedané, nevedel som, no v očiach mala nežný výraz. Myslel som – nie, vedel som – že sa teší, ako dopadol ten večer, a hlboko vo vnútri aj ja. Doteraz to boli najlepšie Vianoce, aké som kedy zažil.
Pozrel som sa na ňu. Vo svetlách odrážajúcich sa na jej tvári vyzerala tak nádherne, ako som nikdy predtým nikoho nevidel.
„Niečo som ti kúpil,“ povedal som jej konečne. „Myslím darček.“ Hovoril som potichu, aby som nezobudil to malé dievčatko, a dúfal som, že to zakryje nervozitu v mojom hlase.
Otočila sa od stromčeka tvárou ku mne a jemne sa usmiala. „To si nemusel.“ Tiež hovorila potichu a jej hlas znel takmer melodicky.
„Ja viem,“ pvedal som. „Ale chcel som.“ Darček som mal položený bokom, načiahol som sa poň a podal som jej ho.
„Môžeš mi ho otvoriť? Mám práve trochu plné ruky.“ Pozrela sa na dievčatko, potom späť na mňa.
„Ak nechceš, nemusíš ho otvoriť teraz,“ povedal som, krčiac plecami. „Nie je to nič veľké.“
„Nebuď hlúpy,“ povedala. „Otvorila by som ho jedine pred tebou.“
Aby som si vyčistil myseľ, pozrel som sa na darček a začal ho rozbaľovať, odviazal som mašličku, aby som nenarobil veľa hluku, a potom som odbaľoval papier, kým som sa nedostal ku krabičke. Keď som položil papier nabok, otvoril som krabičku a vybral z nej sveter. Držal som ho pred ňou, aby ho videla. Bol hnedý ako tie ostatné, čo zvyčajne nosila. No myslel som si, že nový by sa jej mohol zísť.
V porovnaní s radosťou, akú som videl predtým, som neočakával veľkú reakciu.
„Pozri, to je všetko. Povedal som ti, že to nie je nič veľké,“ povedal som. Dúfal som, že z toho nie je sklamaná.
„Je krásny, Landon,“ povedala úprimne. „Oblečiem si ho, keď sa nabudúce stretneme. Ďakujem.“
Chvíľu sme sedeli potichu a ja som znova začal pozorovať svetlá.
„Aj ja som ti niečo priniesla,“ zašepkala nakoniec Jamie. Pozerala sa priamo na stromček a moje oči sledovali jej pohľad. Jej darček bol stále pod stromčekom, čiastočne zakrytý stojanom, a ja som sa poň načiahol. Mal tvar pravouholníka, bol poddajný a trochu ťažký. Položil som si ho na kolená a držal ho tam bez toho, aby som sa ho pokúsil otvoriť.
„Rozbaľ ho,“ povedala, pozerajúc sa na mňa.
„To mi nemôžeš dať,“ povedal som bez dychu. Už som vedel, čo je vo vnútri, a nemohol som uveriť, že to urobila. Ruky sa mi začali triasť.
„Prosím,“ povedala mi tým najmilším hlasom, aký som kedy počul. „Otvor to. Chcem, aby si to mal.“
Neochotne som pomaly rozbalil darček. Keď bol konečne dole všetok papier, jemne som ho chytil, obávajúc sa, že ho poškodím. Vyvaľoval som naň oči, zhypnotizovaný, a pomaly som rukou prechádzal po povrchu, po ošúchanej koži, zatiaľčo sa mi oči plnili slzami. Jamie sa načiahla a položila svoju ruku na moju. Bola teplá a jemná.
Pozrel som sa na ňu, nevediac, čo povedať.
Jamie mi dala svoju Bibliu.
„Ďakujem ti za to, čo si urobil,“ zašepkala mi. „Toto sú najlepšie Vianoce, aké som kedy zažila.“
Odvrátil som sa bez odpovede a načiahol som sa po môj pohár punča. Refrén Tichej noci stále hral a hudba naplnila miestnosť. Dal som si dúšok punča, snažiac sa zahnať to náhle sucho v hrdle.
Ako som pil, myseľ mi zaplavili všetky chvíle, ktoré som strávil s Jamie. Premýšľal som o plese a o tom, čo pre mňa tej noci urobila. Premýšľal som o hre a o tom, ako anjelsky vyzerala. Premýšľal som o tom, ako som ju odprevádzal domov a ako som jej pomáhal zbierať nádoby s peniazmi pre siroty. Ako mi mysľou vírili tieto obrazy, dych sa mi konečne upokojil. Pozrel som sa na Jamie, potom na strop a na miestnosť okolo mňa, zo všetkých síl sa snažiac zachovať si pokojnú myseľ, a potom opäť na Jamie. Usmiala sa na mňa a ja som sa usmial na ňu a jediné, čo som mohol robiť, bolo čudovať sa, ako som sa mohol zaľúbiť do dievčaťa, ako je Jamie Sullivanová.
Komentáre