Keď som mal sedemnásť, môj život sa navždy zmenil.
Ako som kráčal ulicami Beaufortu o štyridsať rokov neskôr, spomínajúc na ten rok môjho života, pamätal som si všetko tak jasne, akoby sa to všetko stále rozprestieralo priamo pred mojimi očami.
Pamätám si, ako Jamie povedala áno na moju otázku, položenú bez dychu, a ako sme sa spolu rozplakali. Pamätám sa, ako som sa rozprával s Hegbertom aj s mojimi rodičmi, vysvetľujúc im, čo musím urobiť. Mysleli si, že to robím len kvôli Jamie, a všetci traja sa ma od toho snažili odhovoriť, najmä vtedy, keď sa dozvedeli, že Jamie súhlasila. To, čomu nerozumeli, a ja som im to musel objasniť, bolo, že som to musel urobiť kvôli sebe.
Bol som do nej zaľúbený, tak hlboko zaľúbený, že som sa nestaral o to, či bola chorá. Nestaral som sa o to, že spolu nebudeme dlho. Na žiadnej z tých vecí mi nezáležalo. Jediné, o čo som sa zaujímal, bolo urobiť niečo, o čom mi hovorilo srdce, že je správna vec. Podľa mňa to bolo prvýkrát, čo Boh prehovoril priamo ku mne, a ja som s istotou vedel, že poslúchnem.
Viem, že niektorí z vás možno rozmýšľajú, či som to neurobil zo súcitu. Niektorí z tých cynickejších sa môžu dokonca domnievať, že som to urobil preto, že bude čoskoro preč a ja nebudem dlho zaviazaný. Odpoveď na obe otázky je nie. Bol by som si vzal Jamie Sullivanovú bez ohľadu na to, čo sa malo stať v budúcnosti. Bol by som si vzal Jamie Sullivanovú, aj keby sa ten zázrak, o ktorý som sa modlil, odrazu stal skutočnosťou. Vedel som to v tej chvíli, keď som jej položil tú otázku, a aj dnes to stále viem.
Jamie bola viac ako len žena, ktorú som miloval. Toho roku mi Jamie pomohla stať sa mužom, akým som dnes. Svojou pevnou rukou mi ukázala, aké dôležité je pomáhať iným; so svojou trpezlivosťou a láskavosťou mi ukázala, o čom život skutočne je. Jej dobrá nálada a optimizmus, dokonca aj v čase choroby, boli tie najúžasnejšie veci, akých som bol kedy svedkom.
Oddal nás Hegbert v baptistickom kostole, môj otec stál pri mne ako svedok. To bola ďalšia vec, ktorú urobila. Na juhu je tradíciou mať pri sebe svojho otca, no pre mňa tá tradícia nemala veľký význam až do chvíle, kým Jamie vstúpila do môjho života. Jamie spojila môjho otca a mňa znovu dokopy; nejako sa jej podarilo aj vyliečiť rany medzi našimi rodinami. Po tom, čo urobil pre mňa a pre Jamie, som napokon vedel, že môj otec je niekto, s kým môžem vždy počítať, a ako ubiehali roky, náš vzťah bol stále silnejší až do jeho smrti.
Jamie ma tiež naučila, akú hodnotu má odpustenie a jeho sila všetko zmeniť. Uvedomil som si to v ten deň, keď Jamie navštívili Eric a Margaret.
Jamie nikomu nepriala nič zlé. Jamie žila svoj život tak, ako ju učila Biblia.
Jamie nebola len anjel, ktorý zachránil Toma Thorntona, bola anjel, ktorý zachránil nás všetkých.
Tak ako to chcela, kostol bol plný do prasknutia. Vo vnútri bolo vyše dvesto ľudí a viac ako toľko čakalo vonku pred kostolom, keď sme sa 12. marca 1959 brali. Pretože sme sa brali v takom krátkom čase, nebolo kedy toho veľa pripraviť, a ľudia sa snažili, aby ten deň urobili výnimočným, ako najlepšie vedeli, napríklad už len tým, že prišli, aby nás podporili. Videl som každého, koho som poznal – slečnu Garberovú, Erica, Margaret, Eddieho, Sally, Careyho, Angelu a dokonca aj Lewa a jeho starú mamu – a keď začala hrať hudba, ani jedno oko nezostalo suché. Aj keď bola Jamie slabá a už dva týždne nemohla vstať z postele, trvala na tom, aby kráčala uličkou, až to napokon jej otec vzdal. „Je to pre mňa veľmi dôležité, Landon,“ povedala. „Je to časť môjho sna, spomínaš si?“ Aj keď som si myslel, že je to nemožné, jednoducho som prikývol. Nemohol som si pomôcť, musel som sa čudovať jej viere.
Vedel som, že sa chystala obliecť si šaty, ktoré mala v Divadle na predstavení. Boli to jediné biele šaty, ktoré boli k dispozícii v takom krátkom čase, aj keď som vedel, že jej budú voľnejšie viac ako vtedy. Kým som si predstavoval, ako bude Jamie vyzerať v šatách, otec mi položil ruku na rameno, keď sme stáli pred zhromaždením.
„Som na teba pyšný, synček.“
Prikývol som. „Aj ja som na teba pyšný, ocko.“
Bolo to prvý raz, čo som mu povedal tie slová.
Moja mama bola v prednom rade a utierala si oči vreckovkou, keď začal hrať Svadobný pochod. Dvere sa otvorili a ja som uvidel Jamie, sediacu na jej invalidnom vozíku so sestričkou po boku. So všetkou silou, ktorá jej zostala, sa Jamie trasúc postavila. Jej otec ju podopieral. Potom Jamie a Hegbert pomaly vykročili uličkou, zatiaľčo všetci v kostole sedeli potichu v úžase. V polovici cesty uličkou Jamie odrazu vyzerala unavene, a tak sa zastavili, kým opäť chytila dych. Zatvorila oči a ja som si chvíľu myslel, že nebude môcť ísť ďalej. Vedel som, že uplynulo nanajvýš desať alebo dvanásť sekúnd, no zdalo sa to byť dlhšie a ona napokon slabo prikývla. Potom sa Jamie a Hegbert opäť pohli a ja som cítil, ako moje srdce prekypuje pýchou. Spomínam si, ako som si vtedy pomyslel, že je to najťažšia cesta, akú kto kedy musel prejsť. Vo všetkých smeroch to bola nezabudnuteľná cesta. Sestrička tlačila vozík vpred, kým Jamie a jej otec kráčali ku mne. Keď sa napokon postavila ku mne, ozvali sa radostné výdychy a všetci začali spontánne tlieskať. Sestrička zastavila vozík a Jamie si vyčerpane sadla. S úsmevom som klesol na kolená, aby som s ňou bol na tej istej úrovni. Môj otec potom urobil to isté.
Hegbert po tom, ako ju pobozkal na líce, vzal svoju Bibliu a obrad sa začal. Venujúc sa svojej povinnosti, zdalo sa, že zanechal svoju úlohu Jamieinho otca kvôli niečomu vyššiemu, pri čom mohol udržať svoje dojatie pod dohľadom. No predsa som videl, ako s tým bojuje, keď stojí pred nami. Založil si na nos okuliare a otvoril Bibliu, potom sa pozrel na Jamie a na mňa. Hegbert nás prevyšoval a ja som vedel, že nepredpokladal, že budeme tak nízko. Chvíľku stál pred nami, takmer zmätený, no prekvapivo sa tiež rozhodol kľaknúť si. Jamie sa usmiala a načiahla sa po jeho voľnú ruku, potom po moju, spájajúc nás.
Hegbert začal obrad tradičným spôsobom, potom prečítal pasáž z Biblie, na ktorú ma predtým Jamie upozornila. Vediac, aká je slabá, som si myslel, že nás nechá rovno predniesť sľuby, no Hegbert ma zase raz prekvapil. Pozrel sa na Jamie a na mňa, potom na zhromaždenie, potom opäť na nás, akoby hľadal správne slová.
Vyčistil si hrdlo a jeho hlas znel silnejšie, aby ho mohol každý počuť. Povedal:
„Ako otec sa musím vzdať svojej dcéry, no nie som si istý, či to dokážem.“
Zhromaždenie stíchlo a Hegbert mi pokynul, aby som bol trpezlivý, Jamie mi na podporu stisla ruku.
„Nemôžem sa vzdať Jamie o nič viac, ako sa môžem vzdať svojho srdca. No môžem sa podeliť o radosť, ktorú mi vždy prinášala. Nech vám obom Boh žehná.“
Potom Bibliu odložil. Načiahol sa a podal mi ruku a ja som ju chytil, uzatvárajúc kruh.
Potom nás viedol našimi sľubmi. Môj otec mi podal prsteň, ktorý mi mama pomohla vybrať, a Jamie mi tiež dala prsteň. Navliekli sme si ich na prsty. Hegbert nás pri tom pozoroval a keď sme boli konečne pripravení, vyhlásil nás za manželov. Jemne som Jamie pobozkal, keď moja mama začala plakať, potom som ju chytil za ruku. Pred Bohom a pred všetkými som sľúbil svoju lásku a oddanosť, v chorobe aj v zdraví, a nikdy som z ničoho nemal taký dobrý pocit.
Spomínam si, že to bola najkrajšia chvíľa môjho života. Odvtedy ubehlo už štyridsať rokov, no ja si stále pamätám všetko z toho dňa. Mohol som byť starší a múdrejší, mohol som odvtedy žiť iný život, no viem, že keď raz príde môj čas, spomienky na tento deň budú poslednými obrazmi, ktoré mi prejdú mysľou. Viete, stále ju milujem a nikdy som si nedal dole prsteň. Za celý ten čas som nikdy netúžil urobiť to.
Dýcham zhlboka, naberajúc svieži jarný vzduch. Hoci sa Beaufort zmenil a aj ja som sa zmenil, vzduch nie. Stále je to vzduch môjho detstva, vzduch sedemnásteho roka môjho života, a keď nakoniec vydýchnem, opäť mám päťdesiatsedem. Ale to je v poriadku. Nepatrne sa usmievam, vzhliadam k oblohe, vediac, že je tu jedna vec, ktorú som vám ešte nepovedal: Teraz verím, že zázraky sa môžu stať.
Komentáre